UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Občas nastanú situácie, ktorým sa v modernom svete hovorí hraničné. Sú to momenty našich životov, kedy sa potrhajú všetky nitky a celý náš osud zostane visieť na jednom tenkom vlákne. Vtedy sa treba veľmi starostlivo rozhodnúť kam to vlákno zavesiť. Totiž nesprávna manipulácia môže mať nedozierne následky. S týmto sa spája i tzv. operačné plánovanie. Poviete si aký som múdry, no všetky tieto pojmy nám do hlavy tlačil docent, keď sme sa rozhodovali čo robiť ďalej. Ako ďalej uviedol, svoj plán musíme mať dokonale zvládnutý, pretože iba tak máme nádej že budeme rentabilný. Neviem čo je rentabilný, ale keď to prirovnal k večernému pivu v našej krčmičke v Bratislave, utvoril som si akú takú predstavu. Teda poučka na dnešok znie, byť rentabilný znamená nasmerovať svoje operatívne plánovanie tak, aby sme už najneskôr zajtra večer nasávali doma.
Popravde plán počkať náš autobus na prvej benzínke za mestom bol dokonalý. Vlastne skoro dokonalý. Keď sme dorazili na prvé čerpadlo za mestom, tma už obklopovala celé Luxumbursko. Už-už sme si chceli gratuľovať, keď sme zistili, že sme zvolili zlý smer a namierili si to niekam smerom do Belgicka. Vynervovaný Fero teda zvihol telefón a nadávajúc, že na tento hovor sa mu všetci vyzbierame, zavolal kamarátom do autobusu nech po nás prídu. Práve sme si s Jankom , , kupovali" plechovky piva, aby sme si mali konečne s čím zagratuľovať, keď sa dnu vrútil v tvári popolavý Ferko a hučal niečo o tom, ako už autobus prekročil hranice Beneluxu a navyše je prenasledovaný celou westeurope krimi polizei...
Neúspech je predfáza smrti, no beznádej je rakva a teda pochovanie polomŕtvych. Potom ako sme si do radu posadali na obrubník, zavládlo to pravé zúfalstvo. Vymieňali sme si bezradné pohľady a jediný Bumby napokon vstal a začal stopovať okoloidúce autá. K činnosti za ktorú sme sa mu najprv vysmiali, sme sa po chvíli pridali všetci, pričom obzvlášť sme hromžili na šoférov so Slovanskými ŠPZetkami. Nechápem prečo nejaký čech či poliak, nemôže zviesť bandu agresívne vyzerajúcich nasratých chuligánov slovanu. Vlastne keď som to takto zhrnul, trochu to aj chápem...
Keď sme si opäť poväčšine posadali na obrubník, aby sme ďalej plakali nad nespravodlivým osudom, Bumby vykročil po hlavnej ceste smerom na Nemecko. Chvíľu sme za ním začudovane vykrikovali no napokon sme sa predsa len pridali a v stometrových rozostupoch šlapali preč z tejto prekliatej krajiny. Hold políciou hľadaný človek to nemá také ľahké. Netuším kolko kilometrov sme prešli, dokonca ani či sme prekročili hranice, viem len, že naraz sa po pravej strane rozprestieralo široké vlakové koľajisko na ktorom práve brzdami škrípal nákladný vlak.
, , Chalani, pome! " zahučal som na zvyšok bandy a rozbehol sa dole príkrym svahom. Vedel som že všetci trochu váhajú no bol som si istý, že ma budú nasledovať. Chvíľku mi trvalo, kým som prebehol popri polovici vozňov a našiel jeden pootvorený. Vyskočil som dnu a pomohol ostatným. Vlak sa už hýbal, keď sa dnu vteperil i trochu objemnejší Bumby. Na všetkých bolo vidieť štipku spokojnosti. Odhliadnuc od toho, že sme ani len netušili kam nás to vlastne vezie, boli sme konečne po dlhej dobe v dobrej nálade. Po chvíli sme sa dokonca zmierili i s faktom, že vo vozni sa okrem nás nachádza i dvojica českých cigánov so zjavne kradnutou drobnou elektornikou.
Vonku sa noc pomaly lámala do bieleho dňa a my i napriek tomu, že vlak už trikrát zastavil v rôznych obývaných oblastiach, sme stále nemienili vystúpiť. To sa ale nedá povedať o našich rómskych priateľoch, ktorí túto možnosť využili hneď pri prvom pribrzdení potom ako sme im znárodnili kradnuté. A keďže zlodej bude sotva volať, chyťte zlodeja... mali sme sa aspoň z čím zabávať. Horšie než nuda, bol ale hlad. Slnko bolo už pomerne vysoko, keď sme začali uvažovať, že predsa len opustíme bezpečie vagóna aby sme vyhľadali poživeň. Nebol to však hlad, kto nás napokon vyhnal, ale polícia Spolkovej republiky Nemecko. Nevedno prečo, v jednom z väčších miest cez ktoré sme prechádzali zrazu začali vlak prehľadávať policajti so psami. Zdvihli sme teda kotvy a zmizli na zvláštnom zaprášenom predmestí, plnom túlavých psov a nahádzaného haraburdia.
Prechádzali sme teda širokou ulicou dýchajúcou železnicou zo všetkých kútov a mali sme dojem, že ideme nejakou Bagdadskou štvrťou plnou číhajúcich teroristov. Pred jedným z domčekom vysedávala partia mladých výrastkov z ktorých aspoň dvaja boli oblečený ako mladý chuligáni. Zacítili sme teda možnosť získať nejaké tie informácie a zamierili sme k nim. My piati, ich tiež päť a navyše zasranov, čiže i tie dve bejzbolky by sme nejak zvládli...
, , Hei, hei! " zvolal jeden z nich a vstal, tváriac sa ako majster sveta: , , Verlorene Berlinern tja? "
, , Čo pičuje? " zvolal docent a v jeho tóne bolo zrejmé, že má chuť na mlátičku.
, , Schnell Jungs, Berlinern sind da! " zahučal najnižší z nich a chytil do ruky palicu. V mihu sa spoza domu vynorilo asi osem mladích skínov pričom dvaja mali v rukách reťaze a jeden kovovú tyč.
, , Wir sind keine Berlinern, wir brauchen nur help...! " začal docent, jedniný študovaný z nás snáď okrem malého Janka ktorý to chvíľu skúšal na filozofickej, no banda výrastkov sa medzičasom z nejakým neonacistickým pokrikom vyrútila na nás.
Všetci utrnuli a upreli zrak na mňa. Vedel som, že zase raz zo mňa spravil vodcu a mal by som ich pred týmto nerovným bojom nejak nahecovať kým sa do seba pustíme a tak som na plné hrdlo zreval...:
, , Čo čumíte? Zdrháme! " a viac nebolo treba. Vzali sme nohy na ramená a rútili sa dole ulicou do miest, ktoré vyzerali oveľa civilizovanejšie. Tu nešlo o klubovú príslušnosť, tí zasrani si nás možno naschváľ pomýlili s chuligánmi Herty Berlin alebo iného Berlínskeho klubu a my sa predsa nebudeme mlátiť za niekoho iného... okej priznávam, nechceli sme len dostať cez držku, tak sme proste zdrhli. Nie sme zas úplne sprostí.
Keď sme sa ich konečne definitívne striasli mali sme už na nohách svalovicu a prepotené tričká. Zlosť v nás kypela a popravde chvíľu sme sa pohrávali s myšlienkou ozbrojiť sa a vrátiť sopliakom požičané. Nevedeli sme však či ich tam nie je viac a možno by sme tam už ani netrafili, každopádne sme ale chceli zahatať hlad a smäd. Vykročili sme teda po jednej z krajších ulíc a zamierili medzi dve tmavšie kde sa k nebu týčil nápis Fussbal kneipe, sľubujúci pokoj a kľud medzi vlastnými vaznávajúcimi rovnakú vášeň. Navyše vedľa stála tmavá tabuľa s nápisom Tagenmenu: Wurst und Bier, čo v docentových prekľadateľských očiach rozsvietilo hviezdičky radosti a nám ostatným nebolo viacej treba hovoriť. Všetci vbehli dnu a ja som si ešte chvíľu obzeral kčmu z vonku. Napriek tomu ako vábne vyzerala, niečo sa mi na nej nezdalo. Možno to bolo len čerstvo rozbité okno na záchodoch a možno jej názor ktorý sme si predtým nevšimli a bol voľne preložiteľný do všetkých jazykov - CentralPub. A možno len priveľký znak jednej z hlavných chuligánskych bánd Mníchovského Bayernu, alebo priveľa nálepiek tohto klubu kade tade. Každopádne moji chlapci už boli dnu, prišiel čas nasledovať ich. Na to aby som sa s nimi opäť stretol stačilo naozaj málo, vlastne len otvoriť dvere. Za ten čas čo som totiž skúmal zovňajšok sa ďalej od nich nepohli. Všetci upierali zrak na osadenstvo vnútri a všetko osadenstvo zas na nich, teraz už na mňa. Pod nízkym stropom sa k sebe chúlilo zo dvadsať stolov za ktorými sedelo asi sto holohlavých 100 kilových mužov so zlostnými pohľadmi upretými na nás. Po stenách viseli stovky šálov rôznych klubov a stena za barovým pultom bola odetá do obrovskej červeno-modrej vlajky Bayernu Munich. Situácia ako zo zlej westernovej komédie s tým rozdielom, že nám do smiech nebolo ani trochu...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
keco
1. 4.apríla 2009 13:08
To budu sprinty
Napíš svoj komentár