UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Návrat na Slovensko nebol zas taký tragický ako sme si mysleli. Pricestovali sme síce riadne zničení a chudobní, no doma sa z nás za ten krátky čas nezvestnosti akýmsi záhadným spôsobom stali hrdinovia. Sotva sme teda stihli vytriezvieť z dlhej cesty jedálenským vozňom s barom a už sme sadali do ďalšej a ďalšej krčmy a vykladali o našej dlhej a strastiplnej ceste.
Na báchorkách tohto typu je najhoršie, že jediný kto ich podáva pravdivo sú tí čo ich prežili, z ďalších úst do ďalších uší už idú v inšej, drsnejšej, pretransformovanejšej verzii. Niet divu, že o dva týždne už ste mohli počúvať príbeh o partii slovanistov brázdiacich celou Európou a v každom hlavnom meste vyzývajúcich miestnych chuligánov na férovky.
Sami nevieme ako, ubehol letný čas a nadišiel jeho záver. A tým sa vyznačoval niečim na čo sa nám neskôr prišlým takmer podarilo zabudnúť. Druhé kolo Intertoto cupu a náš slovaník sa má predstaviť na pôde ,,susedov" z Viedne - Rapid Wien.
Neuveriteľné že sa nám podarilo zabudnúť na tento dvojzápas. Keď sa nad tým viac zamyslím, celé moje okolie tým žilo. Zo všetkých strán zneli hecovačky, každý volal svojich príbuzných na organizovaný vlakový výjazd, každý si doma na skrini vystieral šál slovanu a odpočítaval dni do odjazdu špeciálneho vlaku, každý si aspoň raz za deň, či už sám pre seba alebo s polovicou krčmy zahučal tak populárny výkrik - scheisse Rapid Wieeeeeen, scheisse Rapid Wieeeeen....!!!
Dodnes si pamätám ako táto atmosféra pohlcovala celú našu existenciu a viem, že noc pred zápasom som nemohol dospať.
Ráno som bol na stanici medzi prvými a začal som vyhľadávať známe tváre. Zvláštnosťou bolo, že zatiaľ čo ja som známych spoznával len s námahou, mňa po ramenách potľapkával každý - zjavne dozvuk výletu do Luxemburgu. Napokon som predsa len narazil na Docenta a Bumbyho v staničnom šenku. Práve sa smiali na tom, ako v skorých ranných hodinách vymlátili všetkých cigáňov zo stanice, keď som si sadol medzi nich s pivom a borovičkou. Nasledujúce tri hodiny sme sa dostávali do tých správnych nálad a keď konečne zaznel chodbami hlas z megafónu, vstávalo sa nám zo stoličiek len veľmi ťažko.
Nechali sme sa teda pohltiť vyspevujúcim davom a presunuli sa do vlaku. Cestou ešte tesne ušli šikane nejakí dvaja černoškovia cestujúci našim vlakom a výpravca, ktorý bol síce celý v modrom, no viacerí mu akosi nechceli odpustiť jeho schizofrenický výber červenej (rozumej trnavskej) čiapky na hlave.
Jazda do Viedne prebiehala v rámci možnosti kľudne, vyjmúc stanice kde nás provokovali miestny výrastkovia, ktorých následne zasypalo rinčiace sklo slovenských pivových fliaš.
Po vystúpení z vlaku sme razom obsadili celú Sudbahnof či ako sa volá a náš rev nútil k traseniu sa i sklá na obložení budovy. Začal sa dlhý nekonečný pochod ulicami mesta, pri ktorom sme neustále menili smer a človek začínal mať dojem, že rakúska polícia na nás jednoducho nebola pripravená. Nebolo teda nijakou výnimočnosťou ošťávanie verejných priestranstiev, vykopávanie spätných zrkadielok odparkovaných áut (prevažne naša omladina si takýmto spôsobom dokazovala svoju besnosť), či blokovanie dopravy. Niekoľkokrát sme si dali chorál ,,vstaňte keď ste belasí" uprostred najrušnejšej križovatky. Naozaj som nerozumel ako môžu tunajší floydi toľko trpieť bande dementov. Po asi hodine a pol zrejme konečne dostali organizáciu pod kontrolu a napchali nás do jednej súpravy metra - chybou sa ale opäť javila voľba pokúsiť sa nás zbližovať s miestnym obyvateľstvom. Ľutujem každého z nich, čo museli s nami stráviť čo i len jednu trasu medzi zástavkami... Všetci sme sa veľmi potešili keď nám pán šofér cez reproduktory oznámil (,,informacion fur fans von Slovan Bratislave..."), že sme na mieste a pomerne organizovane sme sa vyvalili do ulíc. Cestou na štadión sme si ešte zaskandovali ,,Turkiš geto, Turkiš geto, hej!" a okná týchto ázijských prisťahovalcov sa rýchlo zatvárali pred salvou kameňov.
Spolu s Bumbym, Docentom a teraz už i malým Jankom sme sa podielali len na pár drobných výtržnostiach, ako keby sme tušili, že vrchol dňa ešte len príde. Dorazili sme k štadiónu, kde nám ale zostávali ešte zhruba dve hodiny do zápasu. Zvesili sme akúsi vlajku z blízkeho stožiara a zavesili belasú, ktorá stúpala k nebesiam za hurónskeho hukotu všetkých zúčastnených.
A naraz akoby uťal. Zostal kľud. Mnohí si posadali na obrubníky, iní išli žobrať o vodu k obyvateľom panelákov žijúcim na prízemiach (ku podivu uspeli), ďalší sa snažili vybrakovať malý obchodík obďaleč a polícia akoby znížila počty aspoň o dve tretiny. Rozhodli sme sa teda využiť túto skutočnosť a spolu s asi 35 člennou skupinkou radikálov sme sa vytratili do vzdialenejšieho okolia. Zachovávali sme tak trochu rozostupy, všetci túžiac len po jednom, found and destroy - nájdi a znič krčmu, pub, klubovňu, alebo len bandu či skupinku, proste čokoľvek nesúce zelenú farbu rapidu Wien.
Deň predtým sme sem vyslali zvedov a tak v prípade neúspechu po ceste sme išli na istotu do jednej z miestnych krčiem. Zabočením za roh sa nám naskytol nádherný pohľad. Vchod do rožnej krčmičky obložený stolmi a stoličkami obsadenými holohlavcami z radov Tornado Rapid strážených len jediným policajným autíčkom, ktoré by sme prevrátili i len silou mysle.
,,Do niiiiiiiich!!!" ozvalo sa ulicou a naša banda sa s dupotom rozbehla na trochu prekvapených rakúšanov. Skôr než sa stihli spamätať prileteli im prvé rany na ksichty. Niektorí ustúpili do krčmy, ďalší sa statočne bránili vonku. Predelili sme sa teda na dve tlupy. Prvá na čele s Bumbym dorážala vonku bojujúcich viedenčanov, vyzerajúcich napriek našej prevahe dosť odhodlane a druhá spolu so mnou bojujúca prostredníctvom všetkého možného o vchod do šenku.
Zdvihol som slamenú stoličku a prehodil ju cez rozbité sklo dnu. Takmer vzápätí vyletela naspäť obohatená o zlomený popolník. Adrenalín v krvi mi stúpol na maximum a spolu s ďalšími sme vybehli hore po schodoch a začali vykopávať dvere. Aké bolo ale naše prekvapenie keď odkiaľsi zboku (neskôr vysvitlo že krčma mala dva vchody) začali vybiehať haldy nasratých rapiďákov priamo k nám. Vzdali sme teda boj o dvere a sformovali sa do línie, ktorá bola takmer okamžite napadnutá.
Prvá vlna vletela do seba a ja som pristál nohou na hrudi akéhosi blonďavého hansa. Vzápätí už som udieral na všetky strany a zároveň sa uhýbal pästiam z každého smeru, nehovoriac o stoličkách a dlažobných kockách letiacich z druhej vlny. V diaľke zneli sirény no my nie a nie prestať. Naša druhá vlna pochopila skôr ako tá rakúska, kde je ich miesto a vnorila sa do priameho boja. Z druhej vlny pribiehajúci Bumby ma celý nahecovaný strčil vpred so slovami ,,zabime ich!" a ja som preletel priamo do srdca teraz už brániacich sa domácich. Okamžite som pristál na zemi a aj pomocou kopačky do papule sa mi podarilo pozviechať sa. Vrhol som sa teda na jedného mladíka v tmavej bunde a zvalil ho na zem. Venoval som mu posledné tri päsťovky a už vzápätí sme všetci unikali krížom cez ulicu pred blížiacim sa policajným nebezpečenstvom. Napriek doterajšej benevolencii tunajšej polície, sme nechceli nič riskovať. Čakal nás predsa ešte celý jeden futbalový zápas a ktovie čo všetko sa počas neho môže stať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
redmoon
15. 1.januára 2010 13:44
neviem prečo, ale niektoré časti tohto príbehu sa mi spájajú aj s realitou hehe
Napíš svoj komentár