UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Príchodom pred štadión sme zrovna zachytili prvú vlnu násilia zo strany fanúšikov slovana na políciu. Nechceli sme sa príliš pridávať do riotu, keďže pri prípadnom zatýkaní by nám mohli prischnúť viaceré neprijemné paragrafy i vzhľadom na predchádzajúcu činnosť v meste.
Dnu sme sa dostali relatívne bez problémov i keď akýmsi novým európskym systémom - tj cez občianske preukazy. Nerád poskytujem svoje osobné údaje zeleným, no čas od času sa viem obetovať pre dobro veci.
S Docentom a Bumbym sme sa usadili najbližšie k vstupnej bráne do sektora aby sme mali prehľad o tom čo sa deje pred štadiónom. Sektor pre hostí bol umelo zväčšený pre predpokladaný príval fanúšikov z Bratislavy a od vedľajšej tribúny oddelený v podstate len nejakou provizórnou plotovou zábranou.
Tribúna sa pomaly zapĺňala a my sme debatujúc a pofajčievajúc vychutnávali lúče slnka odrážajúce sa od náprotivej tribúny vyhradenej domácim ultras. Tí tiež pomaly prichádzali na štadión a z diaľky pozorovali zatiaľ ešte vítanú návštevu zo Slovenska. Občasné skandovanie zrazu narušil hukot na bráne a tak sme sa nacapili na horný múrik. Vysvitlo, že rakúski policajti doteraz sa celkom držiaci kadejakých zásad bezdôvodného nenapádania fanúšikov to tentokrát prepískli. Zdá sa, že bezdôvodne začali zadŕžať normálov z našich radov prechádzajúcich cez bránu. Tento počin nezostal dlho bez odozvy a zozadu sa na nich vyrútila tlupa zakuklených slovanistov. Prebehol veľmi krátky boj, kedy polícia úspešne zatlačila belasých späť na tribúnu, no od vtedy bolo vo vzduchu cítiť veľké napätie.
Čas do začiatku zápasu sa nenorálne vliekol a keď konečne za potlesku okolo 13 000 ľudí nastúpili obe mužstvá na trávnik, boli sme už riadne zničení a dehydrovaní. Toto nepozná niekto kto chodí len na domáce zápasy. Niekto kto má za riťou osem bufetov s pivom a klobásou a za sebou tak maximálne polhodinovú cestu autom na štadión. My sme sa sem jebali pol dňa, absolvovali sme hodinovú turistiku po širšom centre Viedne a na štadióne prihrievaní zapadajúcim slnkom sme sedeli už dve hodiny pred zápasom. Nehovoriac o tom, že tekutiny dostal len ten kto si ich vedel sám dravo zabezpečiť. Napriek tomu ale väčšina sektoru vstáva na nohy a mohutne povzbudzuje belasých ktorí nám vysielajú uznanlivý potlesk s rukami nad hlavami.
Zápas začal a s ním aj naše povzbudzovanie riadené hneď dvomi megafonistami. Na náprotivej strane sa ale rozbieha i mohutný support domácich a my musíme skrátka uznať že na nich nemáme. Hold zvyknutí z domácich trávnikov kde sme väčšinou (s výnimkou Trnavy keď nad nami vyhrávajú alebo držia remízu) králmi tribún, sme trochu sklamaní a v povzbudzovaní pokračujú len stovky najvytrvalejších. Nepomáha ani presviedčanie rodinkárov o tom, že slovan nás teraz potrebuje a musím ho tlačiť vpred. Dostávame gól a ja mám neskutočné nervy na tých debilkov čo sedia a nepovzbudzujú.
Rakúšania spúšťajú celoštadiónový chorál pri ktorom rostávame stáť s otvorenými papuľami jak totálni sedláci a keď skončia dokonca im zaň zatlieskame. Znie to však príliš krásne než aby to bolo také idealistické ako opisujem. Pravdou je, že sa od začiatku prezentujeme najmä nenávistnými pokrikmi proti Rapidu doplnenými o pár výsmešných transparentov - ako inak v domácom jazyku. Tie napokon i zapaľujeme načo celý štadión bučí a my sme len šťastní, že napĺňame ich predstavu o barbaroch z východu. Požiarnici nadvihujú sito a hasia náš oheň, aby sme už o päť minút zapálili ďalší. Požiarnici sa opäť dostávajú na scénu a vzápätí i do konfliktu s nižšie sediacimi vandalmi - prichádza k pre mňa nepochopenému aktu, kedy jeden požiarnik dostáva po papuli a je viac ako jasné, že domácim s nami pretiekol pohár trpezlivosti. Štadiónom sa ozýva bučanie a možno je i na chvíľu prerušení zápas, netuším, v tej chvíli sme sa totiž už zaujímali o skupinku vykrikujúcich mladíkov na vedľajšej tribúne.
Tí na seba zvrhávali čoraz väčšiu a väčšiu pozornosť nášho sektora a už o chvíľu bola pri plote nacapená asi dvadsiatka belasých trasúca provizórnym plotom. My traja sediac hneď vedľa sme samozrejme nemohli chýbať a lomcovali sme oplotením čo nám sily stačili. Napokon ich nebolo treba až tak veľa a plot povolil. Vylomili sme ho a s obrovským revom násobeným revom štadióna sme ho posúvali pred sebou k bande provokatérov.
Vzápätí ale počujeme potlesk a je jasné, že na scénu prichádzajú domáci kozmonauti s obuškami. Dávame sa teda na ústup a to prekvapivo kľudne, keďže ani samotní policajti nespravili nijakí drastický nábeh ako by tomu bolo v našich končinách.
Zvyšok polčasu plynie v relatívne kľudnej atmosfére, nakoľko štadiónová SBS našťastie spacifikovala i miestnych rowdies či čo to bolo. Cez prestávku v nás je ale priveľa adrenalínu z predchádzajúceho diania a tak sa vyberáme sliediť dozadu za tribúnu za prípadnými konfliktmi. Netrvalo dlho a vpredu narážame na skupinku policajtov cez ktorých sa chceme akože nebadane dostať von zo štadióna do bufetu. Zastavujú nás ale a keď chceme ísť aspoň na WC, nedovolia ísť všetkým naraz ale len každému samostatne.
Do očí sa mi dostáva červeň a lámavou nemčinou sa snažím presvedčiť policajta, že potrebujeme všetci šťať načo prichádza ďalší a odstrkáva ma dozadu. Vzniká strkanica a ktosi zozadu vrazí do posledných, čím my prví vrážame do policajtov. Ich reakcia na seba nenechá dlho čakať a obušky sú hneď vo vzduchu.
Tentokrát si ale vzali väčšie sústo než boli schopní zhltnúť. Spočiatku sme síce zatlačení dozadu, no tento čas využíva na maskovanie svojich tvári do šálov a kukiel. Vzápätí už sa Bumby rozbieha vpred a posiela k zemi jedného prekvapeného žabáka. Vzápätí už všetci vlnovito útočíme na sformovaný šík a zozadu letia kamene. Docent odkiaľsi vzal olovenú tyč a zaútočil na najbližšie stojacich fízlov. Tí mali čo robiť aby pod jej váhou neklesli do kolien.
Druhá vlna útoku okamžite prichádza priamo z tribúny kde sa medzitým sformovala naša druhá úderka. Policajti nevedia kam skôr skočiť a my využívame túto chvíľu a z pravej strany na nich vybiehame. Okamžite niekoľkí končia na zemi a my sa im patrične venujeme. Mňa však nezaujímajú trosky na zemi, tie sú pre tých čo sa boja bežať po bojujúcich. Spolu s Bumbym kopeme do ustupujúcich štítov a občasne zasahujeme svoj cieľ.
Na naše prekvapenie sa ale šík policajných štítov zastavuje a zrejme zo spolupatričnosti k dokopávaným kolegom sa naposledy formuje a dopĺňa o čerstvo príchodziu zložku policajného zboru v kuklách. Situácia sa mení a my sme ustupujúci. Bohužiaľ tí čo sú najviac vzadu paradoxne berú prví nohy na ramená a nás vpredu zostáva len okolo tridsať. Pokúšame sa teda o ústup a mnohým sa to darí, no konkrétne mne podráža nohy jeden z polišov ležiacich na zemi. Padám do prachu a tvárou sa ocitám oproti tej jeho, zakrvavenej. V duchu ľutujem, že som ho predtým ušetril no vzápätí už dostávam riadny oklep o jeho kolegov, pričom sám vstáva a kope ma do tváre. Zakrývam si aspoň tú a skrútim sa do polohy novorodenca, jedinej bezpečnej v takýchto prípadoch.
Chlapci v čiernom ma zdvíhajú a už so spútanými rukami vedú do auta. Vidím, že nie som jediný kto takto skončil a už o chvíľu sedím s pár ďalšími v dodávke.
Tak a tu sa končí celý náš výjazd do Viedne. Druhý polčas nám žiaľ uniká a my nevidíme ani jediný gól našich chlapcov. Každopádne ale neľutujeme, mnohí sa nad tými ani len nepozastavili. Mňa to mrzí z pohľadu, že sa zas tak veľmi nestotožňujem s pravidlom - futbal je len zámienka, ale skôr súhlasím s - futbal je len okorenenie.
Na stanici s nami spisujú zápisnicu a neskôr večer nás i prepúšťajú. Ku podivu nás ani nezmlátili, ani neokradli o peniaze, dokonca nám zaželali šťastnú cestu domov. Boli sme z toho takí šokovaní, že sme cestou domov už ani nič nedemolovali. Akosi sme náš príbeh považovali za ukončení a všetko navyše by už bolo len nasilu.
Rakúska polícia bola ako z iného sveta. Mohli nás zabiť za to všetko čo sme im tam spáchali a oni nič. Chcel by som žiť v krajine, kde si policajti nevybíjajú svoje komplexy na každom kto im príde pod ruku. A iní by zas možno chceli žiť v krajine kde nežijú nijakí futbaloví chuligáni. Jedno je isté, ani jedno z toho sa nikdy nestane!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
redmoon
21. 1.januára 2010 13:39
ten záver je gúd
Napíš svoj komentár