Prichádza jeseň a s ňou i poveternostné zmeny. Dá sa očakávať, že slnko bude slabnúť a uberať na svojej sile, no dovtedy ešte párkrát vystrie ruky k nám bežným smrteľníkom a tí múdrejší z nás to patrične využijú.
Jeseň má svoje nesporné čaro. Keď sa podarí deň hneď od rána a slnko vyjde na slabunko modrú oblohu s podstatne nižšou no ešte vždy , , intenzitou", je tu šanca, že po úmornom dni v škole bude človeku dopriate, krásneho ničím nerušeného chill outu.
Keby som nebol lenivec, okamžite vytiahnem deku, hodím na seba mikinu a prášim hore do hlbokých lesov s ukrytými svetlými lúčnymi čistinami. Tam by som sa vyvalil a vnímal.
Vnímal to ticho. Nechal sa ovievať slabým jesenným vánkom, mladším bratom zimného severáka. Občas by sa mi o nos obtrel červenkajúci sa list práve odpadnúci s neďalekého duba.
Vnímal by som bzukot posledných včiel, rovnako ako ja vychutnávajúcich predzimné lúče spanilého slnka, lúčiaceho sa s pozemšťanmi pred svojou dlhou zimnou prestávkou.
Posledný štebot vtáčat. Tých vtáčat, ktoré som ešte na jar počul pišťať z čerstvo upletených hniezd, keď sa vyberali na svoje prvé skusy životom.
Vďaka bohu a komunistom za balkóny na panelákoch. Nebyť ich, lenivci ako ja by si absolútne nemohli vychutnať zjednodušenú verziu celej tejto jesennej poézie.
A tak ma prosím ospravedlnte, ochádzam sa zabaliť do deky a vyvaliť svoje staré telo to vŕzgajúceho kresla na našom balkóne.
A ak vám smiem prehovoriť do duše, skúste ma napodobniť. Internet tu bude celú zimu, no slnko... bohvie kedy zas príde slnko...
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
kvitne konope