Mesiac nevidno, svieti iba lampa.
Malá žiarovka, svietiaca v tme.
O ňu sa oprieš,
keď vidíš iba tmu.
Dvaja ľudia...on a ona...
Ide z nich zlosť a bolesť.
Odhadzujú sneh.
Ona plače,svoj žiaľ dáva do rúk,
silou odhadzuje sneh.
Slzy, ktoré jej chceli tiecť po tvári ľadovej,
zamrzli na ceste,kvôli zime tuhej.
Ruky ju bolia,mráz ich štípe.
Slzy ako zmrznuté kvapôčky pomaly po tvári rinú sa.
On...Jeho ona teraz nezaujíma.
Nezaujíma ho, či plače, či trpí,
nezaujíma ho jej bolesť,
v tej chvíli je pre neho cudzinec.
Cudzinec v srdci,
cudzinec na dvore,
cudzinec,čo koná činnosť rovnakú ako on.
Odhadzujú sneh...
Ona...ruky si necíti.
Sú celé červené...
Lopatu dvíhať nevládze...
Padá...
do snehu.
Príjemne osviežil jej tvár,
schladil hnev a žiaľ...
Už sa toľko nehnevá,
len smúti,kde milý je?
Vstala...z lôžka studeného.
Niečo počuť...nádherný zvuk..
Pod nohami prichádzajúceho vŕzga sneh.
Pozrela hore, bol vysoký,
to jej milý spomenul si.
"Prepáč, láska moja,
odhadzoval som sneh,
prepáč mi hádku,
prepáč mi dnes..."
Pritiahol ju k sebe,
pobozkal ruku skrehnutú,
navliekol rukavice
a pobozkal tvár ľadovú, milovanú.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár