Osamelá modrá ruža v temnote

Krvou anjel skropený,
od bolesti krídla zlomené,
od sklamania slzy na tvári vyronené,
od lásky srdce krvácajúce,
od zúfalstva päste zaťaté
a nechty na dlani odtlačené...

Pololetí,polopadá,polokráča.
Zradou zdrvený,
s krídlami nalomenými.

Zrazu niečo zbadal,
vyžarovalo to smútok
a zároveň odhodlanie veľké...
Bolesť,ale aj silu...
Silu odolať bolesti,
silu odvrátiť slzy,
silu odvrátiť zlomenie srdca.

Podišiel bližšie,
anjel zronený,
videl,že je to modré,
chytil to do ruky.
Bol to ruža...
Modrá ruža.
No bola
osamelá.

Osamelá modrá ruža v temnote.

Bola krehká,
držal ju jemne,
bál sa,že sa nalomiť môže.

Bola silná,
bola pevná,
odolala mnohým zraneniam.

Bola odhodlaná,
bola neústupná,
držal ju jemne,
a zároveň ju lámal.

Bola regenerujúca,
sama sa ošetrila.
Bola na život súca,
hlávku k nemu zdvihla.

Krásnu,modrú hlávku.
Poď so mnou, anjel zronený,
vezmi ma,poďme spolu,
buďme dušami dvomi,osamelými.
Budeme silní,budeme spolu,
budeme spolu v tme sami.
Nik nám neublíži,
nik nás nezraní,
keď budeme mať krídla tvoje,
mojou silou vyliečené.
Budeme letieť,
letieť do neznáma.

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu