Plná sedmokrások a
čerstvých stebiel trávy.
Osvetlená slnkom,
hladkaná vetrom.
Okolo nej stromy,
na nej skrinka,
čo v nej skrýva sa?
Lesom si vykračuje
dievka nevinná.
Spieva si,
je veselá.
Vyšla na rúky,
ruky rozprestrela,
a točila sa,točila.
Vnímala slnko,
cítila vietor,
prijímala energiu.
Vtom na lúke tú skrinku zazrela.
Niečo z nej išlo,
bolo to tajomstvo.
A strašná sila.
Zľakla sa.
A ušla do lesa.
Bála sa,trpela,
nikdy strach nezažila.
Vždy bola veselá a šťastná.
Síce bola samotár,
nemala kamarátov,
lebo žila v lese
sama.
No i tak život jej
šťastný bol.
Zbierala kvietky,
najviac sedmokrásky,
tancovala vo svetle slnka
i vo svite mesiaca.
Bola sťa víla lesa.
No neskôr sila zvedavosti
aj sily skrinky ju volali,
neodolala,
vrátila sa.
Podišla ku skrinke,
mesiac sa na nej odrážal.
Bol spln,
mesiac jej pritakal.
Otvor ju,otvor,
neboj sa moja milá...
Cítila vôňu splnu aj vôňu ruží.
Ruže boli predzvesťou niečoho vzrušujúceho.
Rukou sa dotkla chladného povrchu skrinky,
otvorila ju a ucítila ho.
Jemný,príjemný vetrík,
to určite niečo dobré značilo.
No v skrinke
bola jedna ruža len.
Povzdychla,
prečo iné čakala som?
Za sebou začula jemné kroky,
cítila,ako niekto zašľapil steblá trávy.
Obzrela sa a tam stál muž,
muž stvorený pre ňu.
Ich pohľady sa stretli
aj spolu s perami.
Bola šťastná,
mala polku svojho srdca.
V skrinke bolo tajomstvo
lásky.
Pravej lásky.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
niphredilas
31. 3.marca 2009 15:48
maas krasne baasne
Napíš svoj komentár