most sa zrútil
slzy podpálili mesto
pre radosť druhých smútil
večná záhrada zvädla
za draho si uzol na krk kúpil
nôž je najlepším priateľom človeka
kým krv zo žíl vykvapká
povraz sa na mňa z okna smeje
pod rukou maznajú sa mi prášky
žiadny maják na blízku nie je
osud je už príliš ťažký
z diaľky ozýva sa hlas
ako toľko ráz
niečo šepká mi do ucha
či to telo rozdýcha
čo bude s nami ktovie
túžba žiť zrazu zomrie
pred očami hmla
jemný satén padá na všetko
cítim sa ako pierko
...ja...tma...
chytá ma pavučina tiel
som asi málo len vytrpel
dotrhané kúsky bytostí modlia sa ku zdochline
pred nohami bozkom zakrvavenej bohyne
v očiach lesk tisíc rokov krívd
svíjam sa v nemom kŕči beznádeje
všetko znovu utícha
úľava no čo sa vlastne deje
znova ten jemný satén
z pavučinovo bielych vlákien
ten hla odchádza už späť
zrazu ho už viacej niet
prebúdzam sa pod svetlom
nôž vzdychá po krvi
povraz pod krkom svrbí
a tie temné prášky
z hnusnej žumpy splašky
keď rytier spadne z koňa
treba ho znovu vysadiť
keď mesto do tla zhorí
treba ho znovu postaviť
zelená sa znovu záhrada
tak aspoň sa to pozdáva
ja mal som možnosť vidieť smrť
ty zbabelec sa tu nekrúť
ani žobráci neutekajú z boja
aj iný v boji stále stoja
len táto obyčajná nula
strachom v rohu stuhla
iný s majú horšie
ja v kúte nesedím
ja vstávam a budem tým
s vencom na krku víťazným
TAK ŠETRI SI SILY, NEMAJ STRACH – BUDE HORŠIE
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár