Pred tým som pre ňu len nechcela nič urobiť. Chcela som ju len ignorovať a žiť si ďalej svoj pokojný život. Potom som na ňu chcela byť zlá. Chcela som aby pocítila aká je hnusná aby pochopila aké nezmyselné a detinské je jej správanie. Aké trápne sú jej pokusy s hraním na city.
Chcela som jej ublížiť. Ťahať ju za vlasy, kopať do nej a rozbiť jej nos. Chcela som jej plne ukázať aká beštia som vo vnútri... jej ako jedinej.
Teraz už len nedokážem vystáť jej prítomnosť. Nedokážem byť s ňou v jednej miestnosti a zároveň fungovať tak, ako každý deň. Jej pohľad vo mne vyvoláva znechutenie ako vnútornosti pohodené na chodníku. Nikomu sa ešte nikdy nepodarilo vyvolať tento pocit. Nikomu...
Už nemám silu sa zapájať. Nemám chuť sa zaujímať. Nemám energiu sa pokúšať. Nevládzem sa tváriť, že je všetko v poriadku. Nepomáha už ani čítanie. Pomôže to len na krátky okamih... no hneď, keď som späť v tejto malej kutici, život sa znova zmení na tmavú nočnú moru a ja nemám iné želanie len sa odtiaľto dostať preč. Neznesiem to tu. Chcem ísť preč a mať pokoj.
Nik ma nechápe... Som tá čudná ja? Ja nič nechápem? Alebo to nie je moja vina?
Nevládzem sa smiať a ani to nedokážem...
Je to ako klietka naplnená bezmocnosťou a hnusom. Je nebezpečné sa čo i len vyjadriť k danému problému, lebo sa na mňa vrhnú ako divé šelmy s tým hnusným pohľadom hovoriacim: Ako sa opovažuješ! Si normálna? Okamžite to odvolaj! alebo... ani sa neopováž otvoriť ústa.
Nech sa potom teda nedivia, že ma to nezaujíma a že sa nestarám. Pretože je absolútne márne sa o niečo pokúšať.
********************************************************************
Zdravím
Toto je zápis z môjho denníka z dňa 27.10. 2017
Ako každý rok na Silvestra aj dnes som si začala čítať svoj denník. Je to možno trocha divné ale ja si denník nepíšem na to aby som v ňom zachytávala denné zážitky ale skôr svoje momentálne pocity a myšlienky pretože ma baví si ich potom spätne čítať a premýšľať nad tým ako som sa vtedy dopracovala k daným myšlienkam.
Tento zápis bol z celého denníka naj intenzívnejší. Samu ma až prekvapuje ako som na takéto myšlienky bola schopná prísť. Pravdou ale je, že v tej chvíli v ten deň som takto reálne uvažovala. Bolo to po prvý raz a dúfam, že aj posledný aj keď je viac pravdepodobné, že sa to ešte zopakuje. Nikdy som nič zo svojho denníka neuverejnila. Po prečítaní tohoto som však bola príliš zvedavá, čo by mi na to povedali ľudia. Odsúdili by ma alebo by boli aj taký, ktorý už v sebe tiež raz našli monštrum.
Mňa osobne tento pocit bolel. Veľmi. Preto dúfam, že nieje veľa ľudí, ktorý tento pocit zažívajú často. Našťastie pre mňa bol len chvíľkový a viackrát sa nevrátil. Samozrejme, že s tou osobou nebudeme kamarátky ale už k nej necítim odpor ani nenávisť. Nemám pre ňu žiadnu emóciu. Je to smutné ale takto aspoň spolu dokážeme denne fungovať a pomáhať si navzájom.
Keď si to teraz čítam príde mi to fascinujúce a smiešne bezvýznamné zároveň. Nie je zaujímavé ako sa dokážu ľudské emócie v určitých momentoch vystupňovať?
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
dollish
31. 12.decembra 2017 13:50
Z toho zápisu som mala pocit že sa udialo NIEČO čo nebolo doriešené, nebolo príjemné, ľudia sa zachovali všelijako, tebe to nepadlo dobre, ublížilo ti.... Takéto pocity sú normálne a nerobia z teba zlého človeka. Emócie občas narobia šarapatu a vedia byť dosť nepríjemné a bolestivé pre človeka čo ich prežíva som rada, že už ťa prešli a si v lepšej fáze
Napíš svoj komentár