Ráno som si vzala dokonca slnečné okuliare. Kvôli tomu, že svietilo slnko, a taktiež to bolo z praktickej schopnosti okuliarov zakryť mi polku tváre. Predsalen, človek nikdy nevie, či po ôsmich rokoch nevyroní nejakú tú slzičku...Ale v tomto smere som bola "sklamaná". Čakala som, že rozlúčka bude hm...ťažko povedať. Iná. Možno preto, že sa to nejakým zázrakom (ako vždy) - zmenilo len na monotónny hlas riaditeľky a výsledky písomných maturít.
Ale napokon prišlo pár slzyhodných okamihov. Napríklad keď som uvidela tablo. To bolo niečo úžasné...Keď sme po prvýkrát uvažovali, že naším tablom by mohla byť kocka, skoro nik neveril, že sa nám to podarí zrealizovať. Okrem toho, toľko hádok okolo nebolo hádam ani pri oznamkách a stužkovej...a zrazu to bolo DOKONALÉ! Proste iné slovo sa nedá použiť, a to tablo určite odfotím, a potom sa môžete pozrieť Veď kto má na table Mikolaja? Koho riaditeľka je na table pomenovaná ako babka?
A rozlúčka s triednym bola kapitola sama o sebe. Jeho slzy pri otváraní šampusu, no a nerozplač sa. Smoklili sme všetci. A aby toho nebolo málo, keď sme chceli (aj s ním) zahnať zlú náladu, rozbil sa nám štamperlík...no nezasmej sa
Potom sme sa šli rozlúčiť so zástupkyňami, veď to boli zlatíčka. Jedny z normálnych a ľudských ľudí na gympli. Neviem si predstaviť, že už ich /ale hlavne jednu/, nebudem vidieť každý týždeň...čo už, that´s life...
No a tak sme tablo zaniesli do mesta, povyberali prachy a....večer sme sa za ne šli najesť...Áno, my sme asi jediná trieda, čo za peniaze nechlastala, ale najedla sa. Teda ako ktorí Dokonca sme cestou pri vyberaní peňazí nechtiac stopli bezdomovca, ktorý na to ale nevyzeral. A to bola ďalšia dojímavá chvíľa, keď nám povedal, že je bezdomovec a do klobúka nám hodil svoje posledné peniaze. A pritom hovoril, že aj on kedysi maturoval, aj on mal kedysi ambície a...tak nech sa nám darí lepšie...
Bohužiaľ, ja som večer nebola v stave žúrovať do rána s fľašou, a preto som si dala chutnú večeru, posedela som s triedou a šla som sa radšej vyspať...spánok teraz potrebujem ako soľ...
A tak teraz končím túto nudnú story o našom poslednom dni na Gymnáziu v Považskej Bystrici s tým, že ... áno, bude mi trochu chýbať.
A teraz už šup do postele...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
charonsro
19. 5.mája 2008 00:35
UF TAK ZA SKOLOU BY SOM NEVIRONIL ANI POL SLZY HMM A NIEKTORI BEZDOMOVCI SU FAKT OSOBNOSTI
Napíš svoj komentár