Asi na to dosť dlho nezabudnem...

Ešte stále mám chuť písať...len tak pre dobrý pocit, trochu si vyliať dušu, no a čo že je to možno dookola o tom istom, pre mňa nie, zistila som, že aj malilinké okamihy a myšlienky vo mne cez deň rezonujú dosť silno..tak prečo nepísať...

Dnes som nebola v škole. V posledných dňoch nič neobvyklé. Mala som chuť sa na všetko vykašľať, chytiť niekoho za ruku a len tak sa prechádzať, skákať, usmievať sa, nestrachovať sa, a mať pocit, že život je gombička. Bol krásny slnečný deň a ja som nemohla. Preto, lebo. Preto, lebo všetci vieme, že môj vzťah je momentálne "na dlhé lakte" a mňa to niekedy trápi viac, inokedy menej. Dnes to bola tá prvá možnosť.

Vraví sa, že slnko má liečiť smútok. No neviem, ako to s týmto funguje. Je pravda, že na jednej strane mi dnes pomohlo trochu zmierniť sklamanie zo skúšok, ale na tej druhej mi pripomenulo, aké by to bolo, keby. Keby som tu nebola sama, keby som mala viac voľna, menej povinností, menej stresu. Šla by som len tak von, ako to bývalo kedysi. Do mesta, túlať sa, sadnúť si na lavičku a tak podobne.

A vtedy som prechádzala okolo osobitnej školy, ktorá je na našom sídlisku. Špeciálne ma zaujal jeden chlapček. Zjavne postihnutý, niečo mentálne. Kráčal si s maminou za ručičku a tak nádherne sa pozeral do toho slnka a ešte krajšie sa usmieval. Normálne že som ostala nachvíľu stáť a pozerala som sa na nich dvoch. A toto bol dnes ten malilinkatý okamih, ktorý ma najviac ovplyvnil. Nie nespravené skúšky, nie neprítomnosť Maroša.

A asi na to dosť dlho nezabudnem...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu