Minule som mala strašný skrat - chcela som vymazať z hlavy všetko, vrátane jeho, vrátane školy a vrátane blogov o mojom živote. Vymazať všetko, čo sa týkalo jeho a začať odznova. A bola som zbabelá, lebo ho milujem, a tak blogy sú stále tu, tak som sa práve pred pár minútami prestala dívať do tej posratej webkamery, ktorá mi má "akože" predostrieť pocit, že ma niekto má rád. Úbohé, však?
Dokonca som začala opäť počúvať Evanescence. To som nepočúvala od časov najhlbšej depky a "hľadania samej seba", čo bolo tak na prelome 15/16. Dnes mi to všetko pripomína, aký bol môj život predtým a ako nehorázne sa zmenil.
"Catch me as I fall
Say you're here and it's all over now
Speaking to the atmosphere
No one's here and I fall into myself
This truth drives me into madness
I know I can stop the pain if I will it all away.."
Dnes mi ten, o kom vravím, že ho milujem, povedal, že nemá ani šajn o tom, kedy sa vráti z Číny. Vie len, že tak skoro to nebude. Mám vraj rátať s 3 a viac týždňami. Pritom, presne v tento deň pred 3 týždňami sme sa vrátili z Bojníc a plakali sme, no zároveň sme si hovorili, že to je len mesiac. 4 týždne, ktoré rýchlo zbehnú. Dnes je tretí preč a ďalšie 3 "krásne" týždne pred nami.
Nikdy mi viac nechýbal. Ani keď bol v Číne, Kóreji, Indii, Taiwane a neviem v ktorej diere na svete. Teraz by som najviac potrebovala jeho úsmev, pohladenie, objatie a pocit, že je tu so mnou. Čaká ma "skúška dospelosti" a naozaj by mi to pomohlo.
Za 4 týždne aj pár dní máme prvý rok, ktorý sme spolu. Som zvedavá, či stihne aspoň toto naše výročie. Snažila som sa premýšľať, čím by som ho prekvapila, ale vyzerá, že to je úplne zbytočné. Mojím prekvapením bude zjavne to, že sa mi vôbec vráti domov.
Ale nech. Povedala som si, že seriem na to, že budem čas venovať učeniu. Podarilo sa mi. Myslím že môžem povedať, že na maturitu som pripravená. Aspoň vrámci možností. A čo on? Uvidím. Viem len, že keď som začínala vzťah s ním, bola medzi nami diaľka 170km. Teraz je to asi 20 000km. Ale čo je horšie, cítim, ako keby sa vzďaľovali aj naše srdcia...nuž, čo už...
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
2
keď som čítala tento blog, zavládol vo mne smútok. Niekedy sa nedá mužov chápať. Najprv sľúbia a potom to behom sekundy zmenia na úplne niečo iné. Preto pevne verím, že ďalšie tri týždne nebudeš čakať, že vaše ročné výročie stihne a keď sa nabudúce bude chystať von, zoberie ťa zo sebou...
Napíš svoj komentár
Neboj, bude dobre Kym tam nie je navždy, nie je tam nadlho