Odchádzam.

Posledný večer, ktorý trávim v mojej detskej izbe.

Je to tak trochu zvláštne, spomienkové a ja som sa znova neubránila piesni Hello od Evanescence. Kto ju pozná, pochopí.

Ide totiž o to, že od zajtra radikálne mením svoj život. Tak dlho som po tom túžila, až to nakoniec prišlo. Stala sa zo mňa vysokoškoláčka, už mám ISIC a cítim sa s tou zelenou kartičkou akosi inak. Zaujímavé, ale dodala mi akúsi odvahu. Odvahu prežiť tých 5 rokov a stať sa právničkou, aj keď viem, že to ani zďaleka nebude jednoduché.

Okrem toho, od zajtra sa sťahujem k Marošovi. To mi príde úplne neuveriteľné. Z toho, ako sme sa pred 3 rokmi spoznali na internete, ako sme sa pred rokom a pol dali dohromady, je už teraz celkom seriózny vzťah. A to sem ani nejdem pliesť diaľku ktorá nás rozdeľovala. Ale sme stále spolu, čo je pre mňa najdôležitejšie. A rozmýšľam nad tým, že Maroš už nie je len láska, akási zamilovanosť ktorá časom vyprchá. Je časťou zo mňa.

A od zajtra spolu žijeme. Už nebudú víkendy v BA, po ktorých sa musím vrátiť. Už nebudú víkendy v PB, po ktorých sa musí vrátiť Maroš. Idem do "veľkého mesta" a môžem narovinu povedať, že už sa nevrátim. Svoj život jednoducho vidím tam, kam odchádzam.

A tak si tu sedím, predomnou sú prázdne poličky, kde kedysi boli moje šaty, učebnice, zošity, kozmetika... Všetky tie moje malé každodenné radosti sú teraz napchané v kufroch a taškách. Zvláštny pocit. Takto som sa ešte nikdy necítila...naozaj. Tak si teraz zaželám veľa šťastia a hor sa vpred opäť raz inému životu...

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu