Prvá kríza dospelosti, alebo - "TO UŽ??"

Nečakala som, že to príde takto skoro, to naozaj nie. Ale nedá sa nič robiť, je to tu a ja s tým musím bojovať. Moja prvá kríza dospelosti.

Totižto, nikdy by som nepovedala, že raz poviem vetu - "Teším sa na to, ako odtiaľto vypadnem." (z domu) Ale je to tak, dnes som to mame povedala. Nie som typ pubertiaka, ktorý by sa touto "hláškou" oháňal pri každom maličkom konflikte, ale dnes sa inak nedalo. Naše názory na jednu nemenovanú situáciu, čo sa momentálne deje v našej rodine sú nezmieriteľné a ona ma svojím prístupom strašne vytáča. Bohužiaľ, som prchká povaha, ale v tom čo som povedala bolo 99% pravdy. Uvedomila som si to až potom, keď som ležala na posteli a ten pocit ma vystrašil.

Nemôžem uveriť, že už len pár týždňov chýba do toho zlomu. Do toho dňa kedy poslednýkrát po 8! rokoch vyjdem von z nášho Gympla a nik ma tam už neuvidí. Bude to neuveriteľný pocit, nech už matury dopadnú akokoľvek - bude to pre mňa začiatok nového života. Odídem odtiaľto preč a budem si žiť tak, ako chcem ja, nie ako ma nútia ostatní. Na výške sa konečne budem učiť sama pre seba, a bude mi jedno, či dostanem A, B, C - bude mi záležať len na tom, aby som prešla. Nie ako teraz, že som za celých 8 rokov mala na vysvedčku zopár dvojok a aj tie mi boli vždy vyčítané.

Momentálne sa doma cítim ako vo väzení. Toľko povinností, popritom stres a zo stresu chabé zdravie. Ale musím si zvykať, pretože taký bude vraj celý život...a NIE...nechcem aby bol taký ako doteraz...chcem aby som si ďalšie roky vychutnala, s láskou, úsmevom, slnkom a dobrou náladou...tak ako chcem ja...je to také ťažké pochopiť???

Rozhodla som sa, že môj život proste taký nebude...možno aj to je nejaký ten malý "dôkaz dospelosti", ktorý niekedy tak potrebujem...

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu