Smutný utorok.

V pondelok som prišla do školy s dobrou náladou, no hneď mi zmrazilo úsmev. Dozvedela som sa, že spolužiačke zomrel otec. Bol ťažko chorý a vedelo sa, že to s ním nie je najlepšie, ale aj tak sme to nečakali. Nálada bola po celý deň pochmúrna, na nič sme sa nemohli sústrediť. Akurát sme sa pozbierali na smútočný veniec a dohodli sme sa, ako kto pôjde na pohreb, ktorý sa konal v utorok.

A utorok prišiel, končili sme 4tou hodinou, boli sme vypýtaní a šli sme domov ešte pred obedom, prezliecť sa do čierneho. Šli sme ja, mama, Maroš a brali sme ešte 2 spolužiačky. Bola som pripravená na to, že to bude veľmi smutné, no nečakala som, že až tak. Spolužiačkin otec bol známy človek, chirurg a v dedine, kde sa pohreb konal, bolo neuveriteľne veľa ľudí. Spomenula som si na pohreb pred pol rokom, a aj keď vtedy zomrel môj nevlastný starý otec, toto bolo smutnejšie.

Videla som celú našu triedu v čiernom, teda, nie úplne celú, ale to tu nechcem rozoberať. Sklamala ma jedna udalosť, a to veľmi. Ale to je na iný blog, čo už.

A držala som sa cez omšu, no keď som uvidela moju spolužiačku, nedalo sa neplakať. Po pochovaní sme jej boli popriať úprimnú sústrasť a bol to hrozný pocit, že jej nemôžem nijako pomôcť s tým, čo teraz cíti. nakoniec sme hodili hrudku hliny na rakvu, ako poslednú spomienku na jej otca, a šli sme domov.

Bolo to veľmi smutné, no zdá sa, že spolužiačka sa z toho už akotak dostala. Ale keď ju vidím celú v čiernom, stále mi to pripomenie včerajšok...

A veľmi túžim po tom, aby som nemusela ísť už na žiaden pohreb...je jasné, že sa moje želanie nesplní, ale kiež by...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu