Bolí to.... a nie každý človek to zvládne......je ťažké sa tým prezentovať, aj keď sa to nestalo dokonca....nebolo by kriku babky - za ktorý nesmierne ďakujem- stalo by sa to , čo sa stáva v každej piatej rodine... plač striedal zlé nálady a pocity samoty.... a všetko sa mi mieša v hlave a nerozmýšľam nad ničím iným.....prečo verejné priznanie??? pochopíte, ak si prečítate celý tento príbeh....boli to posledné letné prázdniny strávené u babky na dedine...odvtedy som sa tam ukázala raz za mesiac, aj to nasilu...
vždy, keď som tam prišla obnovilo sa to v mojej hlave a nedalo sa so mnou komunikovať.....bola som ticho, neprehovorila som...a keď sa niečo dialo,vyletela som na každého bez ničoho...proste len tak... ale človek keď si nezažije, nevie....chápem ženy, ktoré sú týrané alebo znásilňované.....som na tom svojim sposobom podobne....nezašlo to až tak ďaleko.... ale nechalo to následky.......................
.........bol deň....mala som asi tak 13rokov....neviem..už si ani neviem a ani nechcem spomenúť.....bola som u babky na poschodí, pozerala som TV a zrazu do izby došiel on.. súčasť rodiny, a predsa tak nenávidený z mojej strany a nehodný lásky... skorej by ste si mysleli, že dedo bude človek,ktorý vás naučí chytať ryby, alebo vám ukáže ako sa strúhajú postavičky z dreva, alebo vás naučí strieľať z pušky....márna snaha ružových snov o perfektnej rodine...všetko sa to skončilo jedným okamihom...okamihom, ktorý si budem predstavovať celý život a vždy pri ňom zaplačem....podišiel ku mne...a ja ako malé dievča...čo som si mohla myslieť...že sa ide somnou blázniť alebo čo...nikdy nezabudnem ako ma schmatol za ruku, pritiahol k sebe a vopchal mi jazyk do úst.... už teraz mi je zle..ale musím to povedať,,,musím..pretože to bolí a nechcem byť na to sama!!!!.....hladkal ma na všetkých miestach tela a ja som sa nevedela brániť...tie momenty mám stále pred sebou...dokolečka sa mi to opakuje.....stále....trasiem sa ako malá... srdce mi rýchlo bije...upokojiť sa teraz neviem.....úúúúúf...je to vonku......roky na to....dedo ležal v nemocnici..... nechcela som ho ísť pozrieť....neznášala som ho...cítila som k nemu odpor.....musela som....pár mesiacov na to....zomrel.....rakovina rozšírená všade...nedalo sa to zastaviť....na pohrebe som plakala...ale nie preto, že by mi chýbal....ale preto, že mi bolo nesmierne ľúto toho, čo spravil....odvtedy som mu nebola na hrobe a ani sa mi s ním nesnívalo a dúfam,že totak aj zostane... je to pár rokov....človek vie odpustiť...ale zabudnúť sa nedáááá......áááách

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
cestyniet  6. 8. 2010 18:39
ach...
Napíš svoj komentár