Bol chladný večer, na oblohe nebola ani jediná hviezda, len mesiac pyšne trónil na nebi a ona už hodiny blúdila sama krížom po okolí. Vyčerpaná návalom myšlienok, vlastnej kritiky a samoty sa zložila na voľnú lavičku na zastávke, ktorá bola poblízku. Naokolo prechádzali rôzni ľudia, zamilované páriky aj deti, no ona nevnímala nič a nikoho. Zamýšľala sa nad vecami, ktoré sú pre iných samozrejmosťou, no ju zožierali z vnútra aj na povrchu. Nechcela ísť domov, lebo tam bol hustý vzduch a keď prešla celý telefóny zoznam, zistila, že nemá ani komu zavolať. Trápila sa nad tým, kde sú všetci jej priatelia, keď ich potrebuje. Ťažilo ju to, že ostala sama, sama so svojimi myšlienkami a svedomím, ktoré jej nedovolilo triezvo uvažovať. Rozmýšľala aj nad tým, kde robí chyby a či je naozaj taký zlý človek. Už po tisícikrát si kládla otázku, prečo je práve dnes, práve v piatok, sama. Zahmlilo sa jej pred očami a z jej samoty ju vytrhol on. Stál pred ňou a ona neverila vlastným očiam a ostala sedieť v nemom úžase. Bol to práve ten, o ktorom už dlho snívala, ktorého tajne ľúbila a teraz bol tak blízko, že sa ho mohla dotknúť. Sadol si k nej na zastávkovú lavičku a bol ochotný ju vypočuť, on jediný sa nesťažoval ani s ňou nebol z donútenia, ale z vlastnej vôle. Odrazu sa cítila lepšie. Rozprávala mu o všetkom, čo ju zožieralo a on ju počúval a krásne sa usmieval upierajúc na ňu svoje krásne modré oči. Objal ju okolo ramien a pobozkal na líce, odrazu jej už nebola zima a keď sa na ňu usmial svojim typickým úsmevom, pocítila nával tepla, ktorý sa jej nahromadil po celom tele. Neskôr sa už rozprávali úplne o všetkom a po dlhých hodinách rozhovoru jej nabehol úsmev na tvári. Už nebola ani trochu smutná, dalo by sa povedať, že bola šťastná, ba dokonca sa cítila ako najšťastnejšia osoba na svete. Ku šťastiu jej chýbalo ozaj máličko. Keď si už myslela, že je v siedmom nebi a želala si, aby tento nádherný deň, tieto nádherné hodiny, ktoré boli pri ňom ako minúty trvali večne, zrazu jej zazvonil mobil a ona sa prebrala opäť v realite. Otvorila oči a poobzerala sa okolo seba, akoby sa prebudila zo sna a všetko krásne bolo odrazu preč. Nič sa nezmenilo, všetko bolo ako pred tým, na svojom zvyčajnom mieste. Opäť bola sama, sedela na tej istej lavičke, na tej istej zastávke, v ten istý chladný večer, keď na oblohe nebolo ani jednej hviezdi a mesiac sa na ňu pozeral svojimi tmavými očami noci, kde sa deti preháňali po okolí, ľudia si bezstarostne vykračovali a zamilované páriky sa túlili k sebe bližšie. Po líci jej stiekol pramienok sĺz. Vypla mobil, pošúchala si ruky a vykročila do prázdnoty naprieč ulicou.......
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
uprimnu sustrast tej osobe...