plná vďaky,
za ten kúsok nehy,
v tvojich oknách do duše.
Je to odraz mojej,
to, čo by som chcela,
vkladám do toho viac,
vladám sa tam celá.
Stále ma neopúšťa viera,
že raz prestanem trpieť,
za chyby tých, čo boli predomnou,
čo ti z očí spravili zrkadlo,
a zo mňa niekoho cudzieho,
kto sa musí sám pred sebou skrývať,
aby dostal svoju dávku,
tepla z tvojej dlane.
Aspoň to by mohol získať,
keby nemusel,
sám seba sa pýtať,
či si to zaslúži.
-------------------------------------------------
Ako vždy
Stavať snehuliaka,
nič viac som nechcela,
žiarlim,
keď by som nemala.
Zas je to ona,
čo berie si výhru bez slov,
mne kradne zo snov,
lásku ranou presnou.
Ako vždy.
Už som si zvykla na ten pocit,
keď moje oči hovoria prosím,
nerob to už.
To večer.
Ale ráno sa už zasa láska črtá.
Večer ničí ju tá istá veta.
Ten istý súboj ako včera.
Ako vždy.
Jej oheň je jedinečný,
divoká ako rieka,
bez brehov uteká,
ale tá, čo v pozadí,
nevšímaná, nepodstatná ostáva,
to som ja,
to čo hľadám, nájde iná.
Ako vždy.
Či už je to teraz,
alebo to bolo predtým,
strácam presíž,
na úkor mladosti,
bolí ma srdce.
Píše si žiadosti.
Nič, žiadna odpoveď.
Iba ona,
kopí na polici trofeje.
Každá sa zaleskne,
a potom zhorí.
Ako vždy.
------------------------------
Som unavená,
nevládzem dýchať,
nerozmýšlam.
Si môj vzduch, ja tvoj oheň.
Si môj diabol, ja tvoj anjel.
Si moja láska, ja tvoja nenávisť.
Si moje všetko, ja tvoje nič.
--------------------------------------------
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár