„Prosím?“ nechápavo sa ho spýtala akoby sa chcela presvedčiť, že nie je iba výplodom jej unavenej mysle.
„Pýtal som sa, čomu veríš?“ zopakoval jej pokojne otázku akoby to jemu neprišlo vôbec zvláštne, že oslovil neznámu ženu uprostred noci alebo teraz už skôr rána..
„Kde máš rodičov?“ spýtala sa ho na miesto odpovede na jeho otázku. Chlapček na ňu chvíľu hľadel akoby zvažoval odpoveď ale potom iba neurčito pokrčil ramenami a zopakoval svoju otázku.
„Čomu veríš?“
„Poznáme sa?“ opýtala sa znova nepokojnejšia ako pred tým. Obzerala sa okolo seba a hľadala niekoho s kým by sa mohla rozprávať. Naokolo však nebol nik a autobusové nástupište vypadalo opustenejšie ako kedykoľvek pred tým. Obyčajne na lavičkách polihovali bezdomovci alebo tu fajčila mládež ale teraz tu nebol nik. Žena sa preľakla ešte viacej. Nejakú chvíľu bolo ticho a žena sa zvedavo pozrela, či tam chlapec ešte stojí. A bol tam. Stále na ňu hľadel a očividne čakal na odpoveď.
„Prečo sa to pýtaš?“ bezradne sa ho spýtala. Chlapec na ňu hľadel a pohľad jeho modrých očí bol nevinný a zároveň múdry. To ženu zmiatlo. Vzdychla a odpovedala mu.
„Neviem, asi svojmu úsudku...“ čakala na jeho reakciu a tá prišla skoro okamžite.
„Nikdy ťa nesklamal?“ spýtal sa jej
„Asi áno...“ popremýšľala a v mysli sa jej vybavilo hneď niekoľko okamihov keď ju sklamal jej úsudok. Pokrútila hlavou a pokračovala. „Sklamal ma .. veľa krát, ale aj tam mu verím...“
„Nie je hlúpe veriť niečomu čo ťa sklamalo?“ rozumne sa jej ďalej vypytoval.
„Nie nie je, človek musí predsa niečomu veriť a ja som si vybrala svoj úsudok....“ tvrdohlavo trvala na svojom.
„A čo Boh, tomu neveríš?“ touto otázkou ju veľmi zaskočil. Keď bola malá snívali sa jej krásne sny a ona bola presvedčená, že to vďaka tomu, že bola vždy dobrá a poslúchala rodičom a pomáhala starým rodičom. Brala to ako darček od Boha za to aká bola. Ako rástla sny sa zmenili i keď bola stále dobrá. Preto prestala chodiť do kostola a po čase sa jej už nič nesnívalo. Tento stav trval doteraz.
„Na Boha neverím... nikdy nebol žiaden dôkaz toho, že existuje a môžem veriť kludne aj inej rozprávke nie práve tej o Bohu...“oznámila mu trocha nahnevane. Nemala rada témy okolo viery.
„Neveríš na Boha?“ neveriacky zhíkol chlapec. Zatváril sa akoby povedala tú najhnusnejšiu vec, ktorú mohla. Zvraštil nos a na chvíľu sa zdalo, že ho napína. Po pár sekundách to však ovládol a keď na ňu pozrel v očiach mal hnev.
„Veríš svojmu klamnému úsudku ale Bohu nie? Ako to môžeš povedať? Sklamal ťa vari niekedy Boh?“
„Áno sklamal...“povedala zachmúrene. Chlapec na ňu prekvapene pozrel.
„Si si úplne istá, že ťa sklamal Boh?“
„Kto iný by to mohol byť?“ spýtala sa ho prekvapene. Chlapec zase len neurčito pokrčil ramenami.
„Čo ak to bol zas ten úsudok?“
„A čo ak to bol ten Boh?“
„Boh ťa nemôže sklamať. Musíš len veriť, že ťa nesklame a ona aj keby chcel nemôže inak. Je to predsa náš otec akoby mohol niekomu z nás urobiť niečo zlé? Potom by bol zákerný a to on nevie...“ obhajoval Boha chlapec.
„Ako to môžeš vedieť, koľko máš vlastne rokov?“ chcela vedieť. Chlapec však zase len pokrčil ramenami. Toto gesto začalo privádzať ženu k šialenstvu. Nevyzeral na veľa, mohol mať tak osem alebo deväť. Bol malý a chudý. Mal brčkavé skoro biele vlasy a jasné modré oči.
„To vôbec nie je dôležité však? A dôležité nie je určite ani to, že si tu sám však? A určite ani to, že sa so mnou rozprávaš a pritom si ma nikdy pred tým nevidel....“ žena prevrátila oči k nebu a neverila, že toto sa stalo práve jej. Dnes zažila asi ten najhorší deň v živote a tento neznámy chlapec sa jej opýta takú hlúposť ako čomu verí. Nevedela odpoveď na túto otázku. Nikdy sa nad tým nezamýšľala veď načo aj? Celý život bol o práci, ktorú z celej duše nenávidela a z ktorej ju práve dnes vyhodili. Nechcela už od života nič. A zrazu sa je tu ten chlapec, ktorý ju dokázal vyviesť z miery jedinou otázkou.
„Už vieš čomu veríš?“ spýtal sa jej znova. Konečne sa mu zahľadela do očí a smutne pokrútila hlavou. „Ty mi to povieš?“ opýtala sa ho pokorne
„Mám ti povedať čomu máš veriť?“ neveriacky sa na ňu pozrel a zachichotal sa tým najjasnejším a najúprimnejším smiechom, ktorý kedy žena počula. „Nie to nejde... na to musíš prísť sama a keď na to prídeš... tak potom bude koniec. Ale teraz koniec ešte nie je.“ Povedal jej so smutným úsmevom na perách. Žena na neho chvíľu bez slova hľadela
„Kto si?“ spýtala sa ho.
Chlapec zase pokrčil ramenami a usmial sa akoby vedel, že to ženu nahnevá.
„Nie je dôležité kto som ja, ale kto si ty...“ odpovedal jej vše znalecky a znova sa zachichotal.
„Dozviem sa niekedy kto si?“ znova to pokrčenie ramenami.
„Raz určite. Ale potom keď ma uvidíš znova musíš mi vedieť odpovedať na moju otázku.“ Chlapec sa otočil na päte a kráčal preč. Zrazu zastala opäť sa obrátil.
„Ale urob mi prosím láskavosť, zájdi do kostola a znova začni veriť , možno sa stane zázrak.“ Povedal jej zasmial sa na niečom čomu ona nechápala a odkráčal akoby ani nikdy nebol.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
neway
19. 7.júla 2008 22:34
váu aj toto je dobré aaa zas náboženský motív
Napíš svoj komentár