Zvalil sa tvárou do zeme a pýtal sa boha ale aj seba samého. Kam vlastne vedie tento život? Aký má zmysel pokračovať v ceste. Zahľadel sa do očí mŕtvemu dievčaťu. Videl ten prázdny pohľad. Oči prepadnuté vo večnom zatratení. Všimol si krv ktorá jej išla z lona. Jej zakrvavené šaty a nespočetné množstvo rán po celom tele.
Stále len ležal a pozoroval. Vnímal teplo horiacich chatŕč. Cítil krv jeho blízkych ktorou bol zašpinený rovnako ako jeho duša. Videl všetko ale nemohol nič robiť. Vzal dýku ktorú mal na svojom opasku. Uchytil ju pevne do oboch rúk a bol pripravený použiť ju proti najväčšiemu zlu, proti sebe. Keby sa len bol viac snažil, zamyslel sa. Urobil prudký pohyb smerom ku svojmu bruchu. Cítil silu noža prebodajúceho jeho vnútornosti. Cítil že musí zomrieť aby sa vykúpil z jeho činu.
V tom mu však prišlo na rozum, čo vlastne robí teraz. Chcel újsť! To nemohol dovoliť. Nemôže si dovoliť zbabelé a podlé činy. Pomaly sa postavil na nohy. Takmer sa neudržal. Napokon zostal stabilne stáť. Chytil nôž zabodnutý v jeho bruchu a pomaly ho vytiahol von. Krv si obtrel do košele a dal ho späť do opasku.
Mal nový cieľ. Pomsta. Tá ho bude hnať dopredu. Nezávisí na tom, koľko rán utrží. Nezomrie, kým nebude cítiť krv tých vrahov na jeho rukách.
Pomalým a tackavým pohybom šiel rovno spomedzi horiace domy a telá jeho blízkych. Boril sa cez bažinu krvi. Pomsta bola blízko. Musí ju vykonať a až potom si môže dovoliť zomrieť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár