Kráčam a čosi mi vŕzga pod nohami. Je to tá sviňa sneh, hej, presne on... Ten zvuk mi nikdy nerobil celkom dobre, pripomína mi to vŕzgajúcu vatu a to vám tiež nie je najpríjemnejšia vec. Ale tento rok...tento rok je ten sneh akýsi inakší. Neviem čím to je. Možno tým, že poriadny sneh bol naposledy v týchto končinách ledva pred štyrmi rokmi, ak si dobre pamätám. Lenže to mi už ťahalo na pätnásty rok života a keď máte pätnásť, nejdete sa sánkovať. Teda aj by ste sa šli, ale nie je veľmi s kým, pretože všetci ostatní sa idú lyžovať alebo snowbordovať. A ja som nikdy nebola z tých, čo by vyhľadávali tieto spôsoby zlomenín nôh. Nie že by som nerada lyžovala, len nie som športový typ. A ak mi to niekto nechce uveriť, stačilo by mu pozrieť jednu hodinu telesnej výchovy zo základnej školy, mňa v strede ihriska z bielych čiar a vidieť, ako sa urputne snažím ujsť letiacej lopte. Márne. Šport nie je pre mňa. Už je to tak... a presne pre to som sa už celú večnosť nesánkovala. Lebo nie je s kým. Tuším na mňa táto túžba už dlho nedoľahla tak veľmi, ako túto zimu. A to presne pre ten svinský sneh. Pre to, ako hnusne vŕzga pod nohami...pre to sa mi chce sánkovať a mať tie nohy vo vzduchu, jačať, keď sánky idú priveľmi rýchlo, keď pri náraze do niečoho neidentifikovateľného, čo sa skrýva pod svinským snehom, ma všetko zabolí...

A tak kráčam po svinskom snehu, ktorý je čoraz viac hnusný a čoraz viac láskavý zároveň. Zdvihnem hlavu, nech sa nemusím naň pozerať, ale celé je to o to horšie, lebo zbadám tie odporné hory. Tie odporné hrozivé hory, ktoré sú také nádherné, nebojácne a majestátne. Tento rok je to o to horšie. Lebo onedlho príde čas a ja budem musieť odísť. Odídem z tohto hniezda, kde ma drží veľa vecí, ešte viac spomienok a ešte viac ľudí. Držia ma tu tie slzy, čo som včera videla, keď sme pozerali staré kazety. Ten stisk ruky, ktorý som dostala, keď som strýkovi podala cd Korben Dallas. Tá starostlivosť, keď stretnem dedka na ulici a chce ma presvedčiť, že som sa slabo obliekla. No zo všetkého najviac ma tu drží ten smiech v očiach, ktoré sa ligocú najkrajšie na svete. Celé sa mi to nepáči. Ale to len preto, že toto miesto ešte niekdy nevidelo toľko lásky ako tento rok. Bol niečim magický. Stále neviem, čím presne, ale myslím si, že za všetko môže Láska... Vždy mohla za všetko a vždy bola pôvodcom všetkého.

Otváram dvere nášho domu, rýchlo vyzúvam zimné topánky, čo mi tento rok doniesol Ježiško a zapínam počítač. Síce žiadna idylka pri krbe, ale o to viac lásky vo mne. Musím napísať tento klišé blog plný sladkých slov. Musím. Lebo v tej piesni, čo práve hrá z playlistu sa spieva
I do love my ma and pa, not the way I do love you...
Presne pre to, že aj keď to tu všetko ľúbim, viem, že to nesmiem ľúbiť viac ako teba. Nesmiem, no ani nechcem.

Zasratý sneh. Nikdy som ho nemala rada.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár