Cez nosné dierky prejde celým telom až do končekov prstov na nohách ..
Obyčajné rutinné čakanie na električku ..
Zacítila som pohľad. Alebo skôr vytušila. Otočila som sa.
Spolu s vetrom ku mne letel.
Bol bielo-čierny.
Nie moc veľký.
Zastavil priamo predo mnou.
Lepšie povedané - ľahol mi k nohám.
A zakýval mi.
Ale usmiať sa nemohol.
Pretože bol z veľkej časti čierny.
Špinavý.
Zničený.
Ubolený svojou existenciou.
Toľko ráz kopnutý, odvrhnutý, nepovšimnutý.
Malé chúďatko snažiace sa aspoň dôstojne prežiť v tomto čím ďalej, tým viac arogantnejšom svete ..
Obhorený igelitový sáčok jednej nemenovanej tescovej firmy.
Priletel ku mne. Ľahol si predo mnou.
A ja som mala z neho pocit.. Jeden. Dva. Tri.
Žeby prevtelená spriaznená duša?
Alebo len moje nič netušiace podvedomie si zrazu uvedomilo toľko podobností...
Hrany imaginárneho tela mal rozťahané presne ako človek končatiny..
Bezmocne ležal na zemi. Nikto oňho nezakopol ani len pohľadom..
Čierno-biely.
Z polovice obhorený. ,,Čo sa mu asi stalo?" - rozmýšľala som, no nevidal ani hláska.
Ani som to nečakala.
A predsa sa mi pred očami odohral scenár.
OSUD
Ževraj si ho tvoríme sami.
Platilo to aj v tomto prípade?
Znova zafúkal vietor. Zakýval mi.
Vtedy mi padol pohľad na belostnú bielu farbu na kúsku jeho tela.
Nádej.
A nádej vzrksla aj vo mne.
Nádej, že pokiaľ na tomto svete bude existovať biela farba, v tomto širokom spektre farieb, máme ešte šancu volať tento svet ,,láskyplným domovom" .
Neviem, čo sa s ním stalo potom ...
No myslím si, že odletel ďalej a možno niekoho iného inšpiroval rovnako ako mňa ..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
chrisdane
8. 6.júna 2011 00:08
toto by som si mal pamätať či? ... pekné!
Napíš svoj komentár