Teraz som mala byť v Rakúsku a vychutnávať si pivo s priateľmi. Mali sme byť dlho do noci hore a baviť sa ale aj napriek tomu skoro ráno vstať a ísť objavovať nové, ešte nerozjazdené zákutia rakúskych zjazdoviek. Rozprúďovať adrenaín v krvi a užívať si 7 stupňov a sneh pod nohami, síce mokrý, ale predsa aspoň nejaký. Na tieto pocity sa teším celý rok.
Mysľou som ešte tam a do reality ma vracia len tlmená bolesť v pravom kolene. Všetko sa do zbehlo rýchlo. Krásne počasie, prvý deň, posledná jazda, smiešny skok s pokazeným dopadom a moje lajbavé kolená. Puk a neskutočná bolesť. Spomienka na minulý rok, trápny pocit Deja vú. Pomyslela som si, že už asi viem, prečo tá lyžiarka vo večerných správach, čo som kedysi videla, volala na mamu a že moja bolesť je asi len zlomok z tej čo cítila ona a aj tak stačí na to aby som sa zmohla len na panické híkanie. A čo mi všetko prebehlo hlavou...ani vlastne neviem čo, ale bolo toho veľa. Predovšetkým že sa mi asi koleno oddelilo od nohy. A že som túto dovolenku a sezónu dojazdila, zas budem mesiac krívať jak debil a pol roka natierať svoje boľavé kolienko, ktoré sa na mňa a moje potreby úplne vysralo. Každé ráno vstávať s bolesťou dopovať sa ibaginmi a odpustiť si všetky športy okrem bicykla, ktorý ani nemám. Rozmýšľala som. Kto bude venčiť môjho psa, keď mi koleno dovoluje jednu málo bolestivú polohu a x ďalších s bolestnou škálou stotisíc až milion, nehovoriac o tom, že niektoré polohy mi nedovolí vôbec, napríklad vystreť a zohnúť nohu. Moja noha len je a vyžíva sa v tom, že ma bolí. Mali by ju odseknúť (vtip). Lenže doktori sa zmôžu len na tolko, že mám všetky šlachy v poriadku a moja bolesť a ako to múdro nazývajú pohybový blok, mali byť už dávno preč. Ne-bo-li.
Ešteže viem, čo ma čaká lebo som to už raz prežila. Aspoň sa môžem v kľude ľutovať už do budúcnosti, hoci mi na sebaľútosť stačí bohate aj prítomnosť.
Lebo som mala piť pivo s priateľmi a zajtra a pozajtra a celý tento týždeň jazdiť a oddychovať. Potrebovala som vypnúť a vypadnúť z tejto teplej, smradľavej, blatistej diery nazývanej Nitra. No na miesto toho tu teraz sedím a hľadám čokolvek, čo mi pomôže vidieť pohár poloplný. Lenže on je nekompromisne poloprázdny. A z toho sa mi hrnú slzy do očí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár