Vkročila som do miestnosti plnej svetla. Svetla krásneho , prenikavého, nevídaného...
Kráčala som do neho čoraz hlbšie. Miestnosť, síce mi už ako izba na zámku nepripadala, voňala čerstvými fialkami a rosou pokropenou trávou. Cítila som sa ako na čarovnej lúke plnej života.
Len to mi však na tom nehralo... žiadny človek, zviera... Zastala som. Niečo mi hovorilo:" Tu stoj, tu je to správne miesto!!!", ale ja som sa cítila tak strašne čudno...Sadla som si. Nevidela som po čom kráčam, okrem svetla pola pri "zemi" zvláštna hmla. Hmla jarná a ranná...
Cítila som sa, ako ked som mala šesť rokov a ocko ma zobral do nákupného centra. Vtedy som si sadal na každú plávajúcu posteľ, ktorú som videla. A teraz, akoby som sedela na jednej z nich... Cítila som sa tak príjemne uvoľnene... Zabudla som aj na to, že Laura ma čaká kdesi pred zámkom a mama mi určite netrpezlivo vyvoláva. Niet čudo, zdrhla som im pred nosom len preto, lebo som na zemi našla kľúč s nápisom izba číslo 453. A teraz sa v tej izbe nachádzam... Nie sú tu však žiadne atrakcie, staromódne zrkadlá, ktoré by mi pripomínali predošle "komnaty"... Je to tu tajomné, ako v inej dimenzii...
Zrazu som okolo seba zacítila jemní vánok. Vánok jemných krídeliek. Tenkým dopadom na mojom pleci niečo pristálo a začalo mi šepkať do uška jemným hláskom, sťa prvý lúčik slnka : "Neboj sa, Dominika, viem čo tu robíš, tvoja zvedavosť nám nesmierne pomôže." . Bola to víla. Krásna, zelenkavá bytosť doteraz vídaná len v rozprávkových knižočkách...
"Nádich-výdich!", pomyslela som si a odvetila som hlasom, aký som zo seba nikdy v živote nedostala. Takým istým, tenučkým..." rosím, čo tu vlastne robím?!? Kto si a prečo vidím pred sebou vílu?!?" , zhrozením som povedala a hned na to ma prešli zimomriavky po celom tele.
"Neboj sa, Lenitia Victoria Ella Dominicca De´la Prié, vyrozprávam ti príbeh o tejto komnate, plný smútku no i lásky. Raz dávno, princ Samuel Thomas Ciprian De´la Prié, ktorý žil na tomto zámku v tejto komnate, sa zaľúbil do obyčajnej slúžky Ester. Obydvaja sa nesmierne lúbili, ale nastal deň, kedy sa to celé obrátilo naopak... Zlá a trpká kráľovná Selínia, matka Samuela, sa rozhodla spriahnuť s čarodejnicou. Tá zakliala mňa-Ester, aby som naveky poletovala po tejto komnate ako víla a zachrániť ma môže len pohľad na Samuela. To sa však nedá uskutočniť bez tvojej omoci, Lenitia. Ak chceš vyriešiť tento príbeh a pomôcť nám, musíš nám sľúbiť, že každý deň odo dneška- 14.5. budeš na počesť tohoto príbehu písať román o nás... Ak s tým začneš dnes a pošleš príbeh dolu riečkou, zachrániš nás..Môj milí sa v tej chvíli pominie za dúhovú stranu a ja spolu s ním. On preto, lebo bol odkázaný strážiť túto komnatu. Súhôasíš??"
"Samozrejme, Ester, hned sa do toho pustím ", odvetila som a začala som písať.
Dnes 14.5.2010, 11 rokov po tomto incidente som štastná, že som sa zúčastnila tohto príbehu a na jeho počesť je tento 11. príbeh...O večnej láske a o snahe stáť si za svojím snom .
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
34leimer56
17. 5.mája 2010 21:13
Prečítam. Pochválim. Zaručene.
Napíš svoj komentár