Pomaly vojdem do predajne a vdychujem tú úžasnú vôňu, ktorá ma zakaždým dokáže nadchnúť. Ako vždy je všetko na svojom mieste. Antonny je veľmi poriadkumilovný na muža. Všetko má zoradené. Či sú to misky na potravu alebo rôzne hračky. Ešte aj hračky má zoradené od najmenšej po najväčšiu. Najprekvapivejšie na tom všetkom je, že na podlahe nenájdete ani jednu odrobinku. Doteraz nechápem ako to robí, ale Lucy mu stým určite rada pomôže. Na vyčistenie podlahy je expert. Je lepšia než akýkoľvek čistiaci prostriedok. Takže, ak potrebujete umyť, vyčistiť a vyleštiť podlahu stačí zavolať Lucy. Výsledok je zaručený. Usmejem sa nad mojou bujnou fantáziou. Som rada, že mi aspoň ona ešte zostala. Milujem Antonnyho predajňu. Vládne tu harmónia, pokoj, radosť a láska. Rukou jemne prechádzam po pulte.
Prejdem cez celú predajňu až na koniec predajne, kde sú uložené veľké vrecia s krmivom pre psy. Hľadám tie obľúbené pre mojich psích miláčikov. Po dlhej chvíli nájdem tie správne. Ako stále sú úplne vzadu v kúte. Vezmem to veľké
10 kilové vrece, keď sa zrazu spoza môjho chrbta ozve hlas a vraví mi: „Okamžite to vrece polož na miesto.“
„Došľaka!“ Zagánim si popod nos. To ani tu nemôže mať človek chvíľku pokoja od bláznov. S hundraním popod nos sa pomaly otáčam s vrecom na rukách. „Pokoj. Čo sa rozčuľuješ?“ Všetko čo som chcela povedať mi v tej chvíli, ako som toho chalana zbadala razom stratilo. Nie. To určite nie je obyčajný chalan. Určite sa mi to iba zdá. Tak ako vždy. Je taký krásny. Ťažko si povzdychnem. Tie krásne zelené oči na mňa hľadia nevraživým pohľadom a ostražito sledujú každý môj pohyb. Tie jeho pery, ktoré sa pred chvíľkou ku mne ozvali sú plné, krásne tvarované a až priveľmi zovreté. Každý sval na tvári má napnutý a predsa je nádherný. Hnedé kučery vytvárajú vďaka pomoci slnečných lúčov anjelskú svätožiaru nad jeho hlavou. Pri pohľade naňho sa musím usmiať. Teraz si uvedomujem, že som veľmi maličká oproti nemu. Ak to dobre počítam, čo si nie som istá, tak mu s hlavou siaham sotva po bradu. Jeho ramená sú dvakrát širšie ako tie moje. A tá jeho svalnatá hruď v tom tesnom bielom tričku s výstrihom do tvaru V je tak neodolateľne sexi.
„Nepočula si?! Okamžite polož to vrece na zem! To vrece sa na zem nepoloží, tým, že tu na mňa budeš civieť ako vyoraná myš.“ Ten jeho cynický tón ma prebudí zo snívania a podráždi moje zmysly.
„Čo keby si uhol, aby som mohla s tým vrecom prejsť. Alebo ťa mám prevalcovať, aby ti zaplo, že mi tu zavadziaš?!“ Pri týchto slovách sa musím uškrnúť. „Lizzie nato, že nerozprávaš už dosť dlho, tak si ešte nestratila ten svoj ostrý, štipľavý jazyk.
„Počúvaj ma mladá, jediné miesto kam ti dovolím ísť je polícia!“
Vyvalím naňho oči. „Polícia? A čo tam? Sú tam nejaké zľavy na veľké vrecia krmiva?“ Zrazu ten chalan, dajme tomu, že ho budeme nazývať „sexi tričko?“
„Ale Lizzie, odpusť si tie svoje trápnosti,“ V mysli sa karhám za svoju slabú kreativitu. Proste ho nebudeme nijako volať, vybuchne do smiechu. Mierne vyvedená zmiery naňho hľadím, čo mu je tak smiešne. Ak som to ja, tak mu ďakujem pekne. Mohol vyčkať, kým by som odišla z predajne. „Prepáč mi, že ti kazím zábavu, ale mohol by sa pohnúť, tak aby som mohla okolo teba prejsť?“ netrpezlivo prestúpim z jednej nohy na druhú. Mám pocit, že je väčší blázon ako ja, a to je už čo povedať. Pomalým pohybom sa postaví na kraj, ale neustúpi mi z cesty úplne. Dneska nemám náladu na žarty, a tak sa pohnem a prejdem okolo neho, pričom sa dotknem, tej jeho mužnej hrude. No nebol to letmý dotyk, doslova som musela zvalcovať tú jeho hruď. Tak blízko pri mne stál, že mi nič iní neostávalo. Neviem či si to nenahováram, ale jemu to robí viditeľnú radosť, že ma dostáva do úzkych a uťahuje si zo mňa.
Prejdem zo zadnej miestnosti predajne k pultu a čakám kedy sa pri pokladni zjaví Antonny. Ale čakám márne. Namiesto Antonnyho sa pri pokladni zjaví
ten chalan. Ak dobre viem, tak dneska určite nie je 1.apríla. Deň bláznov. Alebo áno? Viem, že je apríl, ale 13.
Nablokuje mi krmivo a podám mu 12 eur, pričom sa dotknem tej jeho opálenej pokožky. Pri tom letmom dotyku sa trhnem, lebo tá moja pokožka je tak ľadová a tá jeho ma páli. Tento môj rýchly pohyb vyvolá na jeho tvári úškrn. Dneska ma vytáča do nepríčetnosti. Mohol by si pohnúť. Už aj tak meškám. Ale ako vidím on má ešte čas a vôbec mu neprekáža, že ma zdržiava, skôr má z toho obrovskú zábavu. Keď mi konečne po veľmi dlhej dobe vydá peniaze, rýchlo sa zvrtnem na odchod, ale ani sa nepohnem, lebo niečia ruka ma drží za lakeť.
„Zlož tú ruku zo mňa.“ Zasyčím a čakám, kým to spraví, lenže on akoby nič nepočul.. Skôr to prepočul. Ak ma chce dneska naštvať, tak sa mu to darí veľmi dobre. „Prosím ťa, kde sa tak ponáhľaš?“ Pýta sa ma. Mierne tejto jeho otázke nechápem. „Kam sa ponáhľam?!“ uvedomím si, že sa vlastne nikam neponáhľam. Snažím sa pred ním utiecť. Celé moje vnútro je na ruby vďaka jednému chalanovi. Toto nie je normálne. Konečne som mala v sebe usporiadané a stačí jeden chalan a všetko je preč.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár