„Ak by som chcela kradnúť, tak by som niečo ukradla počas pracovnej doby, ale v chovateľských potrebách nie je čo ukradnúť.“
„Čože? Ty tu pracuješ?“ prekvapene sa pýta.
„Ale nie, ja tu iba tak postávam a pojedám granule ako nejaké keksy.“ Povzdychnem si a napriek svojej nevôli sa musím zasmiať nad mojimi hláškami. Začínajú byť trochu trápne.
„Granule môžu byť chutné,“ povie a usmeje sa na mňa. „Chcel by som sa ťa spýtať, či by si sa zajtra nezviezla so mnou do školy? Nepoznám tu nikoho. No... Poznám jednu kučeravú vtipnú babu, ktorá namiesto sladkostí pojedá granule.“ Po tejto vete obaja vybuchneme do smiechu.
Po dosť dlhej dobe si uvedomím, že to vrece je ťažké a nemotorne sa snažím ho položiť na pult, ale moja nešikovnosť je nekonečná. Namiesto toho aby som to vrece položila hore na pult, tak sa mi vyšmyklo z rúk a padlo na zem, pričom sa celé rozsypalo. Ťažko si povzdychnem, kľaknem si na kolená a začne zbierať granule. Ani si nevšimnem kedy ten chalan prešiel od pultu ku mne, kľakol si na podlahu a snaží sa mi pomôcť.
„Nemusíš mi pomáhať, zvládnem to aj sama.“ Poviem to mierne nahnevaným tónom. Ale jeho to vôbec neodradí. „Nechaj to tak. Neskôr to poupratujem. Prinesiem ti nové vrece.“ Nestihnem ani zdvihnúť hlavu a protestovať a už sa mi stratil z dohľadu niekde vzadu v predajni.
„Lizzie, Lizzie, tebe sa dnes darí. A hlavne, keď si v blízkosti niekoho takého ako je tvoj kučeravý krásavec. Môj?! Nie je môj!“ Kým sa vo svojej hlave dohadujem, tak sa vráti aj s novým vrecom. S ľahkosťou ho položí na zem.
„Nech sa páči. Toto je už zavreté. Antonny sa asi pomýlil a zamiešal otvorené vrece so zavretým. To sa stáva,“ oznámi mi to s takým pokojom, že ma tým dostane do pomykova. Pracujem tu už dlhšiu dobu ako on a nevšimla som si, že vrece je otvorené.
„Liz, ty si dneska trubka,“ v tichosti sa karhám. Konečne pozbieram všetky granule a opatrne položím vrece na kraj pultu. Akonáhle sa postavím na nohy tak na mňa vyrukuje s takou otázkou ako: „Mám ťa hodiť domov?“ Opýta sa ma a už berie vrece z pultu s takou ľahkosťou, akoby to bolo vrece pierok a kráča smerom k jeho autu. Ako z hypnotizovaná ho nasledujem, až sa zastavím pri jeho krásnom čiernom mustangovi staršej rady. Ešte stále si nie som istá, či sa mi nesníva a za chvíľu sa prebudím do krutej reality. Otvorí a podrží mi dvere jeho auta na strane spolujazdca a trpezlivo vyčkáva, kým nasadnem. Prekvapivo jemne zavrie dvere a prejde na druhú stranu vodiča. Vytiahne z vrecka nohavíc kľúče od auta, vloží ich do zapaľovača a už štartuje svojho tátoša. Pod kapotou musí byť veľa koní , ale zvuk motora je tak tichý a tak lahodne pradie, že sa na chvíľu nechám unášam týmto zvukom. Auto sa bez námahy pohne z miesta.
Prehovorím iba vtedy, keď ho nasmerujem na cestu k môjmu domu. Milujem kabriolety. To ako sa mi vietor pohráva s vlasmi a ako pohládza moju tvár. V takomto aute a hlavne s takým šoférom by som sa nechala unášať až na koniec sveta. Všimnem si, že počas jazdy na mňa nenápadne pokukuje a skúma moje reakcie tak ako ja skúmam tie jeho. O niekoľko minút zastaneme pred mojím domom. Nestihnem sa spamätať a už mi otvára dvere ako pravý džentlmen. Nemotorne sa snažím vystúpiť, pričom chtiac nechtiac sa musím chytiť jeho ruky, ktorú mi podáva aby mi pomohol. Akonáhle sa mi podarí vystúpiť, podá mi vrece krmiva a vraví: „Tak zajtra o 8 po teba prídem. Sme dohodnutý.“ Oznámi mi, ale ja som neschopná slova tak iba kývnem hlavou na znak toho, že súhlasím. Pripadám si ako v tranze. Neschopná slova, neschopná myslieť. Už dávno som zabudla, že to vrece je také ťažké. Svoje ruky si už necítim. A vďaka mojej Line si už necítim ani kolená, keďže do mňa vrazila celou svojou silou a pri veľkej rýchlosti a hlavne od radosti, že ma vidí, no skôr cíti, že jej jedlo dorazilo. Ani som nepostrehla kedy vybehla z domu. No nemohla som, keď predo mnou stojí také krásne stvorenie. Lina je expert v tichom sa vykrádaní a zakrádaní .
Chcem sa k nej zohnúť a pohladiť ju, keď si všimnem, že jej pozornosť upútalo niečo celkom iné. Pohľadom sledujem kam smeruje jej pozornosť. Mohla som si to domyslieť. Tam kde moja. Toto určite nie je normálne! Lina, ktorá sa k ľuďom nepriblíži a ten kto ju chce pohladiť si to ihneď rozmyslí, keď zbadá jej vycerené tesáky. Pomaly sa približuje k niekomu, kto zaujal jej pozornosť. Nestačí, že dnes poplietol hlavu mne, musí aj môjmu psovi. „Lina, toto mi nemôžeš urobiť.“ Smutne nariekam vo svojej hlave. „Kto ma bude teraz pred ním brániť?“
Sledujem ako k nemu Lina podišla a drzo mu vopchala ňufák do jeho rozkroku. Cítim ako od hanby očerveniem ale nedá mi, aby som sa nepozrela ako sa tvári on. Je takisto červený ako ja.
„Lina, ty si trieda. Jediná ho dokážeš priviesť do rozpakov. Za to dostaneš veľkú kosť moja.“ Ticho si mrmlem popod nos.
„Prepáč moja, ale teraz je už čas ukončiť tvoju výpravu do sveta vôní.“ Uškrniem sa a položím vrece krmiva na zem. Pristúpim k nemu a chytím Linu za obojok a jemne ju začnem odťahovať. „Lina, Nesmieš!“ prihováram sa jej, ale len s ťažkosťou potláčam smiech. Nakoniec sa mi ju podarí odtiahnuť a prinútim sadnúť k mojim nohám, pričom nezabudnem od neho ustúpiť na bezpečnú vzdialenosť. Pridŕžam ju, aby sa nerozhodla túto cestu do jeho rozkroku zopakovať, hoci je to veľmi zábavné.
„Ďakujem.“ Poďakuje sa mi.
„Nie je začo,“ nevinne odpoviem, ale pritom sa mi nepodarí skryť môj víťazoslávny úsmev, hoci mi to ani neprekáža, že ho vidno. Ako vždy musí mať všade oči a všimne si môj úsmev a v tom aj on nahodí svoju drzú masku. Akoby sa hanbil priznať si, že ho niečo priviedlo do rozpakov, ale privádzanie mňa do rozpakov mu spôsobuje nesmiernu radosť. Lina bude mojou tajnou zbraňou. Dobré dievča.
„Máš krásneho psa,“ povie jemným tónom a nastaví ruku smerom k Line, ktorá k nemu ihneď pribehne. Nestihla som ju zadržať. A tak sledujem s akým citom ju škrabká za ušami a s akou oddanosťou mu ona dovolí aby sa jej dotýkal. Vyzerá akoby ho poznala roky. Tak toto je fakt skvelé. Ja mám psa, ktorý sa buchol do chalana, ktorý mi zobral moje pokojné sny.
„Inak volám sa Raffael a tvoje ctené meno je?“ pýta sa ma pričom sa na mňa očarujúco usmieva. „Elizabeth, ale volaj ma Lizzie“ podám mu ruku
„Elizabeth. Krásne meno, také krásne ako jeho nositeľka.“ Neschopná slova tam stojím na mieste aj s Linou a sledujem ako si po týchto slovách bezstarostne sadá za volant a štartuje svojho tátoša. Stojím tam ako kôl v plote a civím na toho božského chalana ako odchádza preč, zakýva mi, pričom si neodpustí svoj víťazoslávny úškrn, že sa mu zasa podarilo dostať ma do úzkych. Pomaly sa mi stráca z dohľadu, ale v mojej mysli mi ešte stále znejú jeho slová: „Elizabeth. Krásne meno, také krásne ako jeho nositeľka“ S úsmevom na perách si povzdychnem a uvedomujem si ,že moje srdce, moju dušu a moju myseľ ovládol chlapec menom Raffael. Archanjel Raffael.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár