Duša prázdna a myseľ plná spomienok na Neho.

Už sú to budú 3 roky, čo sa moja duša pomaly spamätáva zo šoku, ktorý zažila.
Myslím, že celé to začalo 26.12.2006. Kamarátka a aj kamarát ma prinútili, aby som sa pridala k nim do partie. A tam som stretla toho na koho nikdy nezabudnem. Stačil jeden pohľad a moje srdce rozhodlo za mňa. Neverila som na lásku na prvý pohľad, až kým so ju nezažila. Padli sme si vzájomne do oka. Odvtedy som sa tešila na každý víkend pri babke, keď bude môcť byť s ním, rozprávať sa s ním, sledovať ho a počúvať ho. Ako to on neskôr nazval stal sa mojou bezpečnou jaskyňou, do ktorej som sa uchýlila. A ktorú som tak potrebovala. 6 mesiacov sme si k sebe hľadali cestu, prešli sme si pod pichovaním, urážkami, aj jedna facka sa preňho našla. Na začiatku leta, prišla jedna moja kamarátka a išla s nami von. A vtedy sa to zmenilo. Dala som sa nahovoriť na to, že mu mám vyznať svoje city. A ja hlúpa som sa dala nahovoriť a napísala som mu na ICQ, že ho mám radšej ako iba kamaráta. Vedela som aká ma čaká odpoveď a aj tak som podstúpila to riziko. Nebrala som ohľad na svoju hrdosť a išla som si iba za tým čo som chcela. JEHO. Jeho odpoveď bola neprekvapujúca. Nie. Má ma rád IBA AKO KAMARÁTKU. Neplakala som, necítila som potrebu vyliať si srdiečko. Zdvihla som hlavu a išla ďalej. Aj som zabudla nato, že ma ranil. A v to leto sme sa veľmi zblížili. Bolo to krásne leto. Stále spolu. Stále vysmiaty. Človek by si myslel, že medzi nami bolo aj niečo viac ako iba obyčajné kamarátstvo. Ono to nebolo obyčajné kamarátstvo. On bol pre mňa najlepším kamarátom.Takého som nemala a bola som šťastná, že som ho našla. To leto si budem pamätať stále. Tie krásne chvíle zbližovanie, hanblivé dotyky a aj pohľady. Na začiatku školy (v ten rok 2007, som nastúpila do 1 ročníka na strednej.) sa stala nehoda nášmu jednému kamošovi a on mi potom pár dní povedal, že sa mu páčim. Nemohla som poprieť, že on sa mi ešte stále páčil a bola som šťastná. Neskutočne. Dva týždne sme si volali, sms-kovali, cez víkend sme viedli dlhé rozhovory. No a po dvoch týždňoch mi povedal, že sme príliš mladí nato, aby sme spolu začali chodiť. Bola to rana pod pás. Môj malý svet sa zrútil. Snažila som to znášať, ale veľmi to bolelo. Každý pohľad naňho bolel. A najhoršie bolo, že sa ku mne začal správať ako k handre. Neskôr to ospravedlnil tým, že chcel aby som ho nenávidela, ale mne tým iba ubližoval. Kopal a kopal, a mne sa svet rozpadával. Stala sa zo mňa troska. Opustená troska. Trvalo to asi 4 mesiace a potom sme sa dali zase do reči, akoby sme našli tú starú cestu a to priateľstvo čo bolo medzi nami. Lenže mňa to už bolelo, nedokázala som ho brať iba ako kamaráta. Stále som mala v hlave to otravné ALE, čo ak si bude myslieť, že ho chcem.. Vždy ak som niečo povedala ma prepadli nemilosrdné výčitky. Priatelili sme sa a snažila som sa cez to preniesť a nedať najavo to čo ma pálilo na srdci. Nechcela som si pokaziť aspoň to málo čo som mala.
Ale čo sa malo stať sa stalo. Nepokazila som si to ja, ale on. Zrazu sa proti mne všetci, celá partia obrátila chrbtom. Moja "najlepšia kamarátka" sa dala ním nahuckať proti mne. 6e vraj som niekoho psychicky vydierala. Ale ak niektorý z nich bol na mol a potreboval pomoc, tak som im bola dobrá. Cítila som sa veľmi slabá, aby som dokázala čeliť takým to ranám. Zmenilo ma to a začala som sa trápiť. Stále som sa pýtala PREČO?! .. Tie to otázky ma ničili. Prerušili sme náš kontakt a pomaličky som sa tvárila, že to zvládam, hoci vo vnútri som horela. Rok aj pol som sa naučila hrať, že mi je fajn, hoci moje vnútro už to všetko vzdávalo. Cítila som sa podvedená, oklamaná, využitá a neprávom odsúdená. Mala som pocit, akoby som sedela pred veľkým múrom na ktorý som sa šplhala, koľkokrát som bola skoro na jeho vrchole, ale vždy som spadla späť. Túto zimu, som skoro všetok ten boj vzdala. Skoro som urobila najväčšiu hlúposť v živote. Uvažovala som o konci svojho života. Že načo mi je taký prázdny život? Ale smrť člena našej rodiny ma prebudila. A prinútila ma aby som vstala, preliezla múr a šla ďalej. Teraz som s ním v kontakte ale zistila som, že sme sa obaja za tie dva roky, čo sme sa nekontaktovali, veľmi zmenili. Vtedy som mu rozumela, ale teraz to je úplne iný človek. Ktorý ma dokáže vytočiť. Nemám potrebu zdvôverovať sa mu s niečím. Hoci mu ja napíšem čo ma trápi, už to nie je také aké to bolo. Niekedy mi je smutno, že to pominulo. Lebo nestratila som iba priateľku, lásku ale aj kamaráta, ktorého som nemala. Po čase som prišla nato, že som nikdy nemala ozajstnú priateľku a že som ho neľúbila, ale jeho priateľstvo mi chýba. A najviac ma ťažia tie spomienky, ktoré mám a ktoré je ťažké dostať z hlavy. Človek sa naučí žiť s mnohými vecami. Môžem sa tváriť, že mi je ľahostajný, lebo môžem povedať, že už sa cítim z časti obrnená proti jeho "čaru, ktoré ma ovládalo, ale nemôžem povedať, že mi nechýba to priateľstvo čo bolo. No ale verím, že život mi pošle do cesty človeka, ktorý bude pre mňa celý život a aj ja preňho..

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu