Nikdy som netušila čo je to šťastie. Život sa so mnou nepekne zahrával už od narodenia. Dennodenne som zažívala sklamania. Sklamania v ľudoch ale najmä v sebe. Závidela som ľudom držiacim sa za ruky, ich lásku, bozky. Možno to nebola pravá láska ale mne to úplne stačilo. Denno denné depky prečo práve ja. Prečo ja nemôžem násjť tú pravú lásku, to šťastie. Mať pri sebe osôbku ktorej by na mne záležalo, osobu ktorá by pre mňa spravila čokoľvek, utrel by mi slzy, smial sa so mnou. Žiaľ chcela som asi príliž veľa. Depky neprestávali aj ked som sa navonok tvárila že mi k šťastou nič nechýba. Pôsobila som ako vyrovnaná osobnosť, plná optimizmu, dobrej nálady ochoty pomôcť. Nebol deň ked sa na mojej tvári neukázal úsmev. Ale pravda bola taká že som len navonok bola taká. Čo sa dialo v mojom vnútri nevedel nik. Až raz prišiel ten zlom. Bolo pekné nedeľné ráno. Slnko svietilo a mne v hlave vrtala len jedna otázka „Čo s takýmto krásnym dňom?“ Hned som napísala status na facebooku s tým že sa možno niekto ozve. A spravila som dobre. Ozval sa mi jeden veľmi dobrý „internetový“ kamarát že by sme sa mohli konečne stretnúť, niekam ísť, prejsť sa, spoznávať sa. Dohodli sme sa na poobedie o druhej. Tak sa začali hodiny pripravovanie či už psychockého alebo fyzického. Medzi tým sa aj zatiahlo a na oblohe sa objavili mraky. Nálada bola ešte horšia. Bála som sa že začne pršať a z prvého stretnutia nebude nič. Bolo 14:00 ked som išla spomínanú osôbku čakať dole pred dom. Už som neverila že príde ale prišiel. Spoznala som ho hned. Jeho úsmev, spotená tvár z bicykla... Celá som sa začala klepať. No on to zmenil. Hned ma objal. A to zmiernilo moje vnútorné aj vonkajšie chvenie. Išli sme sa prejsť na najkrajšie miesto tu v Banskej Bystrici. Malachovské skaly. Ako sme išli pomaly obloha sa začala z ničoho nič vyjasnievať. Bavili sme sa, smiali aj chvenie už pominulo. Bolo mi úžasne. Vyšli sme na skaly. Zrazu bola obloha úplne jasná. Slnko na nás svietilo tak som mu nastavila tvár a vychutnávala som si tú chvíľu. Spoznávali sme sa, bolo nám super. Po nijakom čase som zisila že už treba ísť domov. Tak sme išli. Obloha sa začala zrazu zaťahovať. Prišli sme pred dom a lúčili sme sa. Vtedy už začalo pršať. Bol na bicykli ale ani to ho neodradilo a vydal sa na cestu domov na Kordíky. Na rozlúčku ma objal. Myslela som že je to naše posledné objatie v živote. Že som spravila zlý dojem. Ale aj napriek tomu som odchádzala domov šťastná.
Odvetedy prešiel už takmer rok. A ako sme na tom my dvaja? Chodíme spolu. Robí ma najšťastnejšou osobou nas svete. Každé objatie, každý dotyk, každý bozk pre mňa zmanená strašne veľa. Nikdy som neverila slovám „miluje ťa“ neuznávala som ich ale dnes viem že on je osoba s ktorou chocem byť celý život. Za ten rok sme si toho vľmi veľa preskákali. A to nás posilnilo. Každá jedna hádka je na niečo dobrá. Plánujeme spolu budúcnosť. On mi ukázal čo je to byť dokonale šťastná.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
myzu252010  17. 4. 2011 10:45
Tak toto je najkrajsi blog na celom BIRDZ-i od kedy som tu prihlaseny... a pisala si ho TY♥,moja milovana♥.ten (uy pomaly rok)co sme spolu ubehol strasne rychlo,ale viem ze to bol najkrajsi rok v mojom zivote a neskutocne sa tesim na dalsie co su pred nami poklad moj♥.den ked som ta spoznal bol vynimocny,nezabudnutelny,skratka ako s najkrajsieho sna,az nato ze to nebol sen ale realita-najkrajsia realita aka moze byt stastie ze ta mam a laska ktoru k tebe v srdci mam su bezhranicne nekonecne ta milujem Láska ♥ Moja
2 
fotka
antifunebracka  21. 10. 2011 20:38
s tym uvodom sa viem dokonale 100toznit
Napíš svoj komentár