Bol týždeň pred koncom školy a ja som takmer nespala od radosti "Dobšináááá, konečne !!!"
Klatovčania s Vojtom a Jurom odišli ešte vo štvrtok, my sme sa rozhodli pre sobotu ráno.
Ako už tradične, nebola by som to ja, kebyže si niečo nevyvediem . V piatok som sa z poslednej hodiny vypýtala skôr a utekala som na bus. Všetko by bolo fajn, keby sa mi nerozpadli topánky . Neprešla som asi 10 metrov od školy a bola som v keli... Vrátiť som sa nemohla, zmeškala by som bus. Tak som sa vyzula a smelo dole na zastávku. Nebolo ty hrozné, keby vonku nebolo minimálne 30 stupňov. Asfalt bol taký horúci, že som v každej chvíli čakala, že mi zhoria nohy. Horko ťažko som došla domov ( nemusím vám snáď ani hovoriť, že nohy som mala zničené viac ako po celodennom nosení lodičiek s minimálne 10 centimetrovým opätkom )... Napustila som si vaňu ľadovou vodou a hajde namočiť si labky. Hovno mi to síce pomohlo, ale aspoň kým boli bo vode som necítila to pálenie. Rodina sa na mne, samozrejme, skvelo bavila. A to som naivne dúfala, že po Batmancity už nič trápnejšie nebude ....
No nič, tak hor sa baliť na vytúžený víkend.
Sobota ráno, vo vzduchu bolo priam cítiť radosť, že vypadneme z domu na víkend. Naložili sme veci do Ibinky a môže sa vyraziť . Cesta bola fajn... možno aj vďaka môjmu iPodu .
Dorazili sme. Konečne. Odstavili sme Ibinku na začiatku depa, keďže sme nemali nálepku na vstup, vybrali sme koláče a fľašku z auta a poďme hľadať našich. (vďaka môjmu neuveriteľnému šťastiu s tými topánkami, som krívala ešte horšie ako dôchodca Prešli sme pred jedným stanom kde chlapi s vytúženými pohľadmi na flaške v mojej ruke skonštatovali "Určite hľadáte nás, vidíme to na tej fľaške!" ....
Našich sme našli, Mário a Jožko akurát došli z prvej tréningovky. Otec sa hneď chopil úlohy mechanika
Táákže ocka sme nechali a s mamčou sme sa vybrali hľadať chatu. Lyžiarsky vlek. popýtali sme sa domácich kde to asi je a pomoťkali sme sa dobšinskými uličkami. Dostali sme sa na správnu cestu, keď tu zrazu pred nami poriadne kopčisko.. "do prdele to čo je ? " ... no nič, Ibinka to zmákla . Vybrali sme si chatu ( btw pratalo sa v nej naposledy asi v roku 90 ), vybalili sme sa, dali sme si kavej a pekne naspäť do depa.
Akurát sa začala druhá tréningovka. Mareka osvietilo a vyhrabal rádio, aby nám aspoň niečo (okrem neho) hučalo . Zavolal manželke, povyzvedal čo doma a zrazu len "Hej láska, akurát hrajú pesničku, pri ktorej sme sa spoznali. Idem to s Ďurim osláviť." ... to čo bolo potom, nebudem komentovať, kto to nezažil, nepochopí
Na prvú ostrú som sa vybrala na štart. Pokukala som, pofotila som a vrátila som sa do depa. Mala som dlhú chvíľu a tak som sa prešla po celom depe, pozisťovala som kde kto stojí a všimla som si jednu geniálnu reklamu na ťažné zariadenia "naše koule táhnou" . Letela som po foťák k našim, vrátila som sa a odfotila som si to. Naši sa pobavili .. ach tí Česi...vynaliezavý to národ
Zvyšok víkendu som strávila s jedným českým tímom teda.. s mechanikmi ..no v podstate.. s jedným mechanikom .. ale to je jedno
Zbehlo to neuveriteľne rýchlo. Nedeľa poobede, začala sa druhá ostrá jazda, čas sa začať baliť... no nič.. rozlúčila som sa s čechmi a "hurá" domov....
Prvý išiel Marek s karavanom, za ním Mário, Juro a Irenka, za nimi Anka a Robo a nakoniec (to najlepšie? my. Zastávka na Soroške nemohla chýbať. Vošli sme dnu, až na jeden stôl tam bolo prázdno, usadili sme sa a začali sme veselo debatovať o víkende.
Partia ktorá tam bola pred nami asi nevydržala naše sprosté reči, lebo veľmi podozrivo rýchlo zmizli . A to sme ani neboli veľmi sprostí .. len občas
Ďalší pretek za nami, hlava plná spomienok ... na tento spomínam asi najviac
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.