Začiatkom marca sa mi rozsvietila správa od Kuba:
„Nemal som mať na starosti servis, ale nakoniec som ho dostal ako darček. Potrebujem ľudí, ideš?“
Nuž pravdupovediac.. neuvažovala som dlho.
Dala som návrh aj Erikovi, ktorí v súhlasil. A tak som opäť začala odpočítavať dni.
Celkom som sa tešila, že opäť vypadnem z reality
Marec zbehol rýchlo, ani som si neuvedomila a už som sa balila na odchod.
„Ideme o deň skôr, potrebujeme odniesť materiály do servisu a do UP“
No tak fajn, opäť sme išli prví iba my dvaja.
Keďže máme Rožňavu len „na skok“, z Košíc sme odchádzali okolo šiestej. Prišli sme do Rožňavy, prebehli sme ulicu, kde sme mali mať servis a išli sme sa nahlásiť na riaditeľstvo.
Keďže tam pre nás nebolo roboty, pobrali sme sa vybaliť na ubytko. Kuba napadlo zavolať košičanom aby vedeli kedy začíname ráno.
„Čau Tomi, takže zajtra na šiestu v RV, ok?“..... veľmi dlhá odmlka .... „ahaaa, takže vy dvaja viete prísť až poobede? No dobre teda, mi vypadlo, že si spomínal že v piatok ešte idete obaja do práce..“
Nuž, to by nebol pretek keby sa večer pred tým niečo nepo...babralo . Ale oukej, zavolali sme druhej partii, trochu Kuba vypindali, ale dohodli sme sa s nimi ráno na 6.00.
Tak, čo s načatým večerom? Spať sa nám ešte nechcelo, Kubo našťastie vzal notebook, tak sme si aspoň pustili film. Ani neviem ako, a zaspali sme.
Piatok
Ráno klasický „servisný“ chaos. Každý chcel byť prvý, a každý chcel mať najlepšie miesto. Trochu sme sa pochytili aj my, povrčali sme po sebe, ale na obed sme už mali všetky posádky uložené a v podstate sme mali veget.
Monika mala na starosti UP, tak zo servisu odišla skôr, my sme sa tam prechádzali cca do siedmej, potom sme sa zdvihli na odchod na ubytko.
Dala som sprchu, ľahla do postele a doslova som dostala mikrospánok. Zvyšok partie sa išiel vyvetrať do mesta, no mňa už Kubo nedokázal prebrať tak som ostala na ubytku. Prebrala som na okolo pol dvanástej keď sa vrátil z večerného „výletu“, ale otočila som sa na druhú stranu a zaspala som ako bábo.
Sobota
Pre niekoho bolo ranné vstávanie o dosť ťažšie, ale dobre som sa bavila . Horko ťažko sme sa zozbierali a smer servis. Výnimočne som robila osobného šoféra ja a nie Kubo. Prišli sme tam, Erik nás našiel, vyložili sme veci z auta na tankovačku a časovku pri výstupe zo servisu a odniesli sme veci aj k vstupu do servisu.
Keďže sme ešte pár vecí potrebovali, odbehli sme na riaditeľstvo a do pol hodinky sme boli späť v servise.
Popravde, nepamätám si pretek, ktorý mal taký hladký priebeh.. žiadne prestávky, žiadne problémy, jednoducho nič. Deň nám zbehol strašne rýchlo, okolo štvrtej sme začali baliť obe časovky, Kubo zozbieral vysielačky a išli sme odovzdať veci na riaditeľstvo.
Ani sme poriadne neprišli k riaditeľstvu, volal nám Luky
„Nemáte náhodou štartovacie káble? Som nechal zapnuté interiérové svetlo a neviem naštartovať“.
Pozreli sme na seba.. „Monike ani slovo...“
Horko ťažko sme našli káble u niekoho (policajti boli strašne milí ) a smer servis. Ale tak povedali sme si, že sranda na záver musí byť
Keďže sa nám domov veľmi nechcelo, počkali sme kým sa skončí UP, pomohli sme aspoň upratať aj Monike a smer Košice.
Zvyšok sa išiel ešte najesť, takže sme išli zase iba my dvaja.
Ani sme poriadne nevyšli z Rožňavy a volala nasratá Monika:
„Neviete číslo na policajtov od ktorých ste mali káble? Lukáš nechal zapnuté svetlá a nevieme naštartovať“
Kubo jej vysvetlil, zložil telefón:
„No...Luky pôjde dnes asi pešo domov“
Cestou domov sme obaja zhodnotili, že bolo super, len veľmi krátko.
A aj napriek tomu, že som po minulom roku už ísť nechcela, som rada, že sa mi podarilo na pár dní vypadnúť z „reality“.
Neviem sa dočkať ďalšej akcie...
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
26. 9.sept. 2019 18:30
Ten Luky Tento roxi bola dakde?
Napíš svoj komentár