Biankino prekliatie

Kedysi dávno žil v našej krajine istý manželský pár. Ona krásna s alabastrovou pleťou a s mandľovými očami, on urastený s postavou gréckeho atléta.
I milovali sa títo dvaja ako holúbkovia až im niektorí zlí ľudia závideli.
Raz, keď ona, krásna Jelena bola už v piatom mesiaci požehnaného stavu sa na ňu jej suseda zlá bosorka pre niečo strašne nahnevala a uvalila na ňu kliatbu.
Nech sa dieťa, ktoré nosíš pod srdcom, v 11-tom roku svojho života premení na strieborného vlka!
Zúfala si Jelena i jej manžel, ale kliatbu zrušiť nedokázali.
V deň narodenia ich dievčatka, ktorej dali meno Bianka, dobrá sudička Jasmína kliatbu zmiernila, ale úplne ju zrušiť nedokázala.
Len čistá láska prelomí moc zlej kliatby. Povedala pri kolíske malej, požehnala ju, na malé čielko vtisla ochranný bozk a odišla.
A išli roky, z malého bábätka vyrástlo utešené dievčatko so striebornými očkami, s nádhernými plavými vláskami a s krásnou tváričkou. Jej rodičia ju milovali a chránili ako ten najcennejší poklad na svete, ktorým pre nich aj bol.
V deň jej 10-tich narodenín pre ňu prichystali veľkolepú oslavu uvedomujúc si, že 11-te sa oslavovať nebudú. Bianka bola šťastná a každému okolo seba rozdávala úsmevy, ktoré hriali pri srdci. ...Keby tak vedela, aký osud ju čaká...
Mesiac pred jej 11-timi narodeninami si všimla, že jej rodičia sú čoraz smutnejší a smutnejší. Mamička, otecko, prosím povedzte mi, čo vás trápi? ! Opýtala sa jedného popoludnia, keď si všimla v očiach svojich rodičov slzy. Vedeli, že už je na čase prezradiť jej krutú pravdu, a tak si ju posadili medzi seba a porozprávali jej príbeh jej prekliatia. Bianka zosmutnela, ale vedela čo má robiť. O týždeň, v noci za svitu strieborného mesiaca opustila dom svojich rodičov a odišla do hlbokých hôr kde vyčkala ten osudný deň keď sa premenila na strieborné vĺča.
Žila si Bianka ako strieborné vĺčiatko v hlbokom lese so spomienkou na svojich milovaných rodičov a v nádeji, že raz príde ten, kto ju zbaví kliatby.
Raz, v jednu teplú letnú noc Bianka začula neďaleko svojho brlôžka praskanie konárikov a šuchot krokov v tráve. Opatrne sa prikradla k vchodu svojho príbytku a nesmelo vykukla von. Stál tam akýsi mladík a ostražito sa rozhliadal vôkol seba. No, potom mávol rukou a sadol si pod veľkým dubom. Hlavu si oprel o jeho kmeň a privrel oči. Bianke sa rozbúchalo srdiečko, chvíľu ho sledovala, potom sa rozbehla a skočila mu do náručia. Mladík sa v prvej chvíli preľakol a strieborného vĺčika chcel zo seba zhodiť, ale namiesto toho, aby vĺčika odsotil ho začal hladkať. Vĺčik sa mu túlil na hruď a on pocítil pri srdci hrejivý pocit. Hladkal ho a maznal sa s ním až mu vĺčik sladko zaspal v náručí.
Keď sa rozbrieždilo, mládenec odniesol vĺčika pred jeho brloh, pobozkal ho na striebornej hlávke a odišiel.
Bianka bola celý deň smutná lebo sa jej cnelo za mládencom a myslela si, že ho viac neuvidí, ale len čo sa zotmelo začula známe kroky v tráve a srdiečko jej znovu začalo byť o preteky. S radostným zavitím sa rozbehla a dlhým skokom pristála v mládencovom náručí. Ten si ju šťastne pritúlil a so smiechom zašepkal: Vĺčik môj strieborný...

 Rozprávka

10 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu