„Krista, prihlásime sa na ten pobyt do holandska?“ Prišla za mnou Janka s týmito slovami.
S hrôzou som na ňu pozrela.
„Už je zase možnosť prihlásiť sa na ten pobyt?“ krútila som hlavou
„Áno, ale len 7 ľudí z každej školy“ odvetila
„hm...tak si len choď, mne stačilo z Holandska na celý život“
„Čo z Holandska?“ nechápala
„nepríjemných skúseností!“ nahnevane som odsekla lebo sa tvárila akoby o ničom nevedela a pritom viem, že o všetkom čo sa nám tam stalo dobre vie.
„ale ja by som to rada skúsila...“ „koľko sa platí?“ skočila som jej do reči.
Len stovka“ odvetila s nádejou.
„faajn, keď chceš, aby som išla s tebou zaplať mi ho!“ povedala som posmešne a rovnako posmešne som na ňu pozrela.
Bez rozmyslu súhlasila a nadšene sa usmiala.
/však počkaj, keď budeš blúdiť v lese, v noci, o hlade a smäde...a niekoľko dní... som zvedavá, ako sa budeš tváriť v tedy!/ som si pomyslela
Bože, keď si spomeniem na to naše utrpenie pred tromi rokmi, keď som bola len prváčka a sme 5 dní a 4 noci sme blúdili bez jedla a piťia...tak to neprajem ani...hm...to je jedno, jej by som to priala.
Ale tesne pred tým lesom to utrpenie v tom bare, kde sme 3 dni obsluhovali ožratých narkomanov, ktorí obchytkávať nás považovali za úplne samozrejmú vec... tak to by som možno nepriala ani jej.
„fajn, tak ja to idem zaplatiť“ začula som Janin hlas a mykla som plecom.
O desať minút sa vrátila a v tvári úplne žiarila...normálne, ako keď sledujete ako kvitne ruža.
Ach jo...to je celá Janka... pre všetko sa veľmi rýchlo nadchne, ale rovnako rýchlo aj zhasne.
Tak že, musím porozmýšlať, ako sa pripraviť na ten pobyt, aby sme neskončili rovnako, ako my pred tromi rokmi
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.