môj včerajší večer

So Žanetou mojou spolubývajúcou sme vyobliekané vošli do baru kde hrala hudba a klienti liečebných domov si tam chodili zatancovať.(povedala by som, že podvádzať svojich partnerov/partnerky)
Oči sa jej rozžiarili len čo zbadala Petra, Lehoša a Michala. – Poď, ideme k nim! Štuchla do mňa a zamierila k stolu, kde tí traja sedeli s ešte jedným oveľa mladším chlapom ako boli oni.
-ahojte! Usmiala sa na nich a sadla si. Čo iné mi ostalo, ako spraviť to isté. Chlapi nám kúpili po dva deci červeného, tak som z toho môjho trochu odchlipla a poďakovala sa za skvelé vínko. Lehoš s úsmevom ma potľapkal po ruke: - len si daj, vieš, že červené potrebuješ z nás najviac. Mal pravdu, spomenula som si na môj klesajúci hemoglobín a znovu sa napila. – Rasťa ešte asi nepoznáš, tak tento fešáčik tu vedľa mňa je Rasťo. Predstavil mi ho a Rasťo sa na mňa zvádzajúco usmial. – ahoj! Pozdravila som ho chlipkajúc vínko. Spýtal sa ma na meno, na to, že na akú diagnózu som tu, na môj vek a... otázok by bolo nekonečne veľa, keby som ho nezastavila. Začali hrať slaďáčik a on ma požiadal o tanec. po chvíľke rozmýšľania som sa usmiala a podala mu ruku na ktorú čakal. Viedol ma na parket, pričom som cítila pohľady ostatných na sebe. On si tie pohľady tiež uvedomoval, lebo ten sebavedomí úsmev mu nemizol z tváre. – s ktorým z nich bývaš? Spýtala som sa, aby som prerušila ticho. – s Lehošom. Odvetil a pevnejšie ma chytil lebo sa práve spolu so mnou zatočil. „tancovať vieš“ pomyslela som si a potichu sa zasmiala: - takže ti núkal či si nechceš zarobiť, či nechceš začať podnikať... - áno. Čo, aj tebe to ponúkol? Začudovane na mňa pozrel. - Jasné a idem do toho, ale až od nového roku lebo v decembri začať podnikať sa už neoplatí. – hm...tiež uvažujem nad jeho ponukou, ale ešte som sa neodhodlal. Pesnička skončila a my sme sa vrátili k stolu. – nechcela si prísť a už si si aj zatancovala. Poznamenala Žaneta so štipkou závisti v hlase. – hej vy traja darebáci...pozývate dámu, či si nejde večer zatancovať a keď pozvanie príme sedíte, ako vzrastené do stoličiek! Zvolala som na všetkých troch. - vydrž dievča...najprv sa potrebujeme posmeliť a potom ťa vyzvŕtame, neboj. Odvetil Michal a poriadne sa napil vína. – Ale Miško môj... zasmiala som sa. Ty už si poriadne posmelený, keď si si nevšimol, že hovorím o Žanete a nie o sebe. Pozrel na Žanetu a vstal. – lady...môžem vás požiadať o tanec? A komicky sa jej uklonil. Žaneta sa potešene zasmiala a pozvanie prijala. – Hej, Lehoš... tam sú tie dve Jana a Dana z vášho pavilónu, pozvi ich k nášmu stolu, nech tam nesedia chudiatka tak osamelo. „a nech máte koho zvádzať“ dodala som v duchu.
Lehošovi sa nechcelo, tak sa na to podujal Peter. O chvíľu sa vrátil v spoločnosti tých dvoch sestier/dvojičiek. – ste jednovaječné, však? Opýtala som sa lebo sú na vlas rovnaké. - Asi hej. Odvetila jedna z nich, ale ktorá to neviem. Lehoš im nalial víno a ony ho s radosťou prijali. – keď môžem byť zvedavý, koľko máte rokov? Spýtal sa. - 28 odvetili obe naraz. S Rasťom sme sa začudovane pozreli na seba... vyzerali aspoň na 38. Skončila pesnička a Michal viedol späť Žanetu. Lehoš vstal a podišiel ku mne. - Smiem požiadať o tanec? Vstala som a vložila si ruku do jeho vystretej dlane. Objal ma okolo pása a jeho prsty ma začali akoby hladkať. – páči sa ti Rastík, však? Opýtal sa dívajúc sa mi do očí. Prikývla som. – je to dobrý chlapec, ale sukničkár. Pokračoval a prstami ma stále hladkal. Znervóznela som a poprosila ho, aby ma prestal hladkať. sklamane si vzdychol, ale prestal. – mám chuť ťa pobozkať. Šepol potichu. Spomenula som si na hava a pokrútila hlavou... to nejde, ja mám totiž priateľa. – ktorý robí pravdepodobne to isté. Skočil mi do reči. – pôjdem s tebou do toho obchodu, ale až od januára. Zmenila som tému. – naozaj? Nadšene zvolal a pritisol si ma k sebe... dievča moje, ja ťa zbožňujem... a pobozkal ma. Vytrhla som sa mu z náručia a nahnevane povedala. – keď naozaj chceš, aby sme boli partneri, viac si toto nedovoľuj! Zahanbil sa a so sklonenou hlavou ma poprosil o odpustenie. Pesnička skončila a my sme sa vrátili k stolu.
Zvyšok večera prebehol pokojne...tancovala som striedavo s Rasťom a Lehošom, ktorý sa správal maximálne slušne.
Okolo jedenástej som poprosila Žanetu či by sme sa už nevrátili domov. Odmietla a tak sa ponúkol Rasťo, že ma odprevadí. Mimovoľne som pozrela na Lehoša, ktorý ledva badateľne pokrútil hlavou. -Fajn, tak poďme. Usmiala som sa a začala sa lúčiť s ostatnými. Rasťo ma odprevadil až ku dverám izby, kde som sa s ním rozlúčila. - Môžem ti dať pusu na dobrú noc? S úsmevom som súhlasila. Sklonil sa a vlepil mi sladkú pusu na pery.

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

29 komentov k blogu