samota na kraji u brala sedela a trpko kričala slzy si v tvari cestu hladali ako snehove vlocky tisko k zemi padali sedela na kraji brala a padat chcela k zemi no odvaha jej chybala zostala sediet v bukovom tieni zrazu vsak ticho vykrik lame v bukovom tieni, nikoho niet padala kratko padala z vysky netreba mylsienky, bez zbytocnych viet tam v udoli lezi sama slzy co kropili jej tvar krv vystriedala Blog 0 0 0 0 0 Komentuj