Tma ju obklopovala, len blikajúce hviezdy vnášali náznak svetla do tej nekonečnej noci. Bola sama. Sama a opustená, ako nikdy predtým. Nevadilo jej to. Ona sa tak rozhodla. Opustila všetko, čo mala, utiekla. Vydala sa do neznámej krajiny zázrakov. Veľký svet ju nelákal. Ľudia ju nepriťahovali. Nehľadala spriaznenú dušu, milenca, lásku. Nehľadala priateľstvá ani porozumenie. Hľadala pokoj. Hľadala seba.
Našla sa tam, na kopci nad riekou. Pod veľkým gaštanom. Tam, kde sa nebesia dotýkajú zeme, tam kde sa začína dúha. Tam, kde sa slnko stretáva s mesiacom, keď si vymieňajú úlohy. Tam, kde sa obloha vylieva do trávy.
Jej telo bolo ľahké a prázdne ako telo ducha. Ako telo víly. Nepotrebovala už nič. Chcela len naveky ležať a pozerať sa na hviezdy. Vždy, keď videla nejakú padať, zosmutnela a po líci sa jej skotúľala slza. Lebo jediné, čo si želala bolo, aby tie hviezdy žiarili večne. Až kým neumrie, tam na kopci nad riekou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cookie
6. 6.júna 2015 08:33
jednoduché no pekné!
Napíš svoj komentár