Už ma nebaví vkuse vyčkávať na to, kedy ho niekde stretnem a budem sa s ním moct rozpravat....Koli nemu robim úplne hlúposti: fajčím, klamem rodičom...a čo z toho mám? Nič, len obyčajné trápenie a prázdne sľuby, ktoré sa možno niekedy splnia...Možno zajtra a možno nikdy...Neviem na neho prestat mysliet a vždy si predstavujem aké by to bolo keby...keby čo? Keby sme spolu mohli byť? Keby ma miloval? Všetci mi vravia ako ma má rád, ale čo on? Kedy mi to povie on? Samé otázky, stále samé otázky

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár