„Šesť? Nie, osem... neviem, skoč už,“ odvetil trocha netrpezlivo.
Utešené čižmičky dopadli do kaluže, kvapky vody, nafarbené dúhovými odtieňmi tenkej vrstvy oleja, sa rozprskli vôkol a im sa, obom rovnako, rozžiarili oči.
Bol len o rok starší. Docupitala k nemu a objala ho.
„Musíme ísť...“
„Musíme ísť ďalej,“ zaštebotala tri slová, ktoré sa akosi samovoľne stali ich mantrou.
Zaboril prsty do jej vlasov plných nostalgie, postrapatil ju, obzrel sa vľavo i vpravo a vykročil.
Bol najlepším bratom, akého si mohla želať, apokalypsa začala pred piatimi mesiacmi a on mal ešte stále po vreckách poschovávané drobné sladkosti.
rukopis
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár