väčšina sentimentálnych básní ,slov príbehov, filmov epizód pasáži a kapitol sa začína takto....
Kráčam po ulici bez dáždnika.........
hm ktorý debil si nechá zmáčat vlasy len tak?
Mám skrehnuté prsty cítim ako mi mráz pomaly prechádza do končekov prstov
Nechápem prečo si niekto jednoducho nevezme rukavice
Neodolateľná chuť nadýchnuť sa cigaretového oparu.....
Kráčam po ulici....
tentoraz dosť svižne a rozmýšľam.....
Rozmýšľam? naozaj veď každý rozmýšľa ináč by sme neboli ľudské bytosti, alebo sú to len defilé obrázkov v mojej hlave.Predstavy prežité alebo len také, ktoré by som prežiť chcela...
Záchvaty sebapominuteľnosti,sebaľútosti.....
Vnímam len seba dážď , vzduch presýtený akýmsi nedefinovateľným čarom a hudbu....
Sedím na lavičke,starej rozbitej ,zničenej , rozmýšlam nad tým prečo občas všetko takto končí ako tá lavička na ktorej som sa hrávala?
Prechádzam sa ,zamkla som sa pred svetom do seba len ja a moja samota.Potrebujem byť sama porozprávať sa so svojou dušou .Na mokrom chodníku sa odrážajú svetlá neónov .Svetielka blyštiace sa v tme,zlievajú sa do jednej veľkej maliarskej mazanice
.............................a dážď kvapká mi na duše
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
je v tom cit.........a aj ja som si včera zabudol dáždnik