Napadlo ma, že ešte prednedávnom to bolo úplne absurdné, nemožné, NESPLNITEĽNÉ. Ani v tých najtajnejších snoch som si to nepredstavovala, avšak stačil jeden moment a všetko bolo úplne naopak. Najprv to boli len nežné slová, ktoré sa vám tak hlboko vrývajú priamo do srdca a nie a nie ich odtiaľ dostať. Vnímala som to ako odreagovanie, alebo malú odmenu. Neskorej som si tieto "slová" vyžadovala, potrebovala som ich. Prišlo na prvé pohľady, dotyky...Áno, bola to láska. Človek sa tak dlho bráni týmto pocitom až ho úplne ovládnu, ako droga. Ak ju nemáte cítite sa ako nikto, ak ju máte, cítite akoby ste lietali medzi zamatovomo modrým prúdom oblakov. Tie nepopísateľné pocity vo vašom vnútri vo vás kričia a vy by ste najradšej kričali s nimi. Bolo to bláznivé a o to krajšie. Avšak táto láska nemala koniec ako v rozprávkach. Ten koniec, v ktorom spolu žili dvaja ľudia do smrti bok po boku a mali spolu kopec krásnych detí. Jediné čo z z rozprávky ostalo: "Zazvonil zvoniec a... lásky bol koniec."
"Zase píšeš tie svoje sprostosti?" prebral ma z myšlienok mamin prenikavý hlas. Bola som tak zahĺbená do svojich myšlienok, že som nepočula ani zvoniť svoj mobil.
"Áno?"zdvihla som. "Ahoj! Ideš von? Mohli by sme skočiť do mesta napríklad." spýtal sa ma Dominikin hlas v telefóne. Ak mám pravdu povedat, nemala som absolútne náladu ísť do tej zimy. Nemala som náladu pozerať sa na ten stále rovnako nudný svet okolo mňa. Vlastne lepšie povedané nemala som náladu na nič. "Ja neviem." vypadlo zo mňa po dlhom váhaní. "Vieš čo, prídem k tebe a dohodneme sa." zložila telefón.
2.KAPITOLA (na druhý deň)
"Otvor oči!" vravel mi hlas v mojom sne. "Poď! Nemáš sa čoho báť. Sme tu len my." Prisahám, že ten hlas som už niekde počula. Bol mi taký známy a predsa som ho nevedela nikam zaradiť. Ale prečo? "Vstávaj!" zacítila som tlak na ruke. "Čo? Nie! Teraz nie! Chcem..."."Čo? Čo to trepeš? Vstávaj!Piatok, je treba ísť do školy." Ako rýchlo tie noci utekajú. Napadlo ma, že je to vlastne najkrajšia časť dňa a ja ju premrhávam spánkom. Ľahla som si s tým, že si oddýchnem ale...Presne zase len to ale! Som unavenejšia ako predtým, než som si šla lahnúť. "Hej hej už som hore." Prešla som tými strmýmy schodmi v našom dome a zabočila som smerom ku kúpelni. Prvé, čo som tam zbadala bol moj odraz. "Zase to isté. Tá istá osoba, tie isté vlasy, tvár,..." zahundrala som. "Všetko najlepšie!" zvýskol moj brat. Ešte s rorospaným pohľadom som sa na neho pozrela s myšlienkou, prečo všetko najlepšie. A potom mi to došlo...Je 4. február. Meniny má Veronika, teda ja. To zas bude deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár