Predstavte si situáciu, že vás prejde napríklad parný valec a vy prežijete. Dlhú dobu sa dostávate zo svojich zranení. Ste nútení "začať od znova", ste nútení znova vstať na vlastné nohy a znova si pripomenúť chodzu, o ktorú ste nedávno skoro prišli. Aj napriek závratom a krutým bolestiam sa jednoducho musíte postaviť a vzoprieť sa všetkému. A po čase keď ste si celkom istý, že už sa vám nestane nič horšie a všetko okolo vás je momentálne neutrálne alebo lepšie povedané ideálne, narazíte do stĺpa. Okolo hlavy vám poletujú motýle a vy si namýšľate, že sa cítite byť najšťastnejší, že máte všetko a nič vám už nechýba. Predstavujete si krásny život na ktorom konci ako v rozprávke zazvoní zvoniec. Tento pocit chvíľu trvá a omamuje vás ako droga. Zdvihnete svoje dlane. Chcete do nich vložiť to, čo si myslíte, že dokážete pevne uchopiť a nikdy nepustiť. Tak sa snažíte, až sa dostávate z toho šoku. Až sa prebúdzate a uvedomujete si, že to bol len náraz. Náraz do stĺpa pred vami. Hlava vám bzučí, vidíte dvojmo a tá bolesť pred zrážkou valcom sa vrátila a udrela dvojnásobne. Ak by bolo niečo pod dnom do ktorého sa dá spadnúť, spadli by ste priamo tam. Ešte stále si myslíte, že máte všetko v rukách? Ešte stále si myslíte, že nemože byť horšie? Že nemožete padnúť hlbšie ako na dno? Omyl a práve takto sa cítim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár