"Počkajte." odvetil doktor. Do očí mi vbehlo silné svetlo. Najprv do pravého a potom do ľavého.
"Haló? Patrícia? Počujete ma? " Snažila som sa donútiť svoje viečka k pohybu. Keď sa mi pomaly podarilo aspoň trochu otvoriť oči, zbadala som nadomnou stáť mamu a muža v bielom plášti. Usúdila som, že to bol lekár.
"Paťa! Ako sa cítiš zlatko?" počula som dobre? Mama ma nazvala zlatko?
"Divne. Ako keby ma prešiel...Čo sa vlastne stalo?" Na počudovanie som si skoro nič nepamatala. Lepšie povedané nevedela som, čo z toho bol "sen" a čo realita.
"Mala si nehodu. Našiel ťa až ten mladík. Ako sa to volal.... Michal? Áno! Michal. Zavolal pomoc. Báli sme sa o teba. Toto nesmieš už nikdy urobiť. Neviem si predstaviť, žeby som ťa mala stratiť." začali jej stekať slzy po tvári. Toto bolo prvý raz po tých rokoch, čo som počula niečo také z maminých úst. Bolo to také...ÚPRIMNÉ. To teplo, ktoré pohltilo moje telo bolo také intenzívne. Ani som si nestihla uvedomiť podstatu druhej vety: Našiel ťa ten mladík.
"Mrzí ma to." Nedokázala som zo seba dostať viac slov. Nedokázala som ani zakričať. Neviem, či to bolo tým v akom som bola stave, myšlienkami alebo touto chvíľou. Bála som sa, že poviem niečo, čo by mohlo toto pokaziť.
"Vaša dcéra potrebuje teraz pokoj, klud a veľa spánku, aby sa zotavila. Je po veľmi vážnej autonehode." podotkol doktor. Mama na neho len pozrela s chápavým pohľadom. Potom sa obrátila znova ku mne. Nahla sa a pobozkala ma na čelo.
"Ešte prídem." Obrátila sa a odišla preč. Pozrela som na doktora.
"Musíš veľa odpočívať. Pichnem ti teraz liek, ktorý však može sposobiť, že po ňom rýchlo zaspíš." povedal. Do infúzky pichnutej v rukách mi striekol nejakú tekutinu.
"Ja ale...." Než som stihla dopovedať uvidela som znova tmu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár