Začala som tak hlasno kričať až sa radšej zdvihol a odišiel preč. Kráčal k dverám izby a na sekundu sa zastavil. Obrátil svoj pohľad na mňa.
"Nenechaj sa ním zmiasť. Prosím Paťa. Ver mi." otočil sa a zatvoril dvere. Nevedela som, čo mám robiť a čomu veriť. Jeho slová som si opakovala v mysli stále viac a viac. Hlasnejšie a hlasnejšie : "Nenechaj sa ním zmiasť." Čomu mám veriť? Bola som natoľko zahĺbená do svojich myšlienok, že som nestihla zaregistrovať kedy do izby prišiel doktor.
"Tak Patrícia! Ako sa cítiš?" prezeral si papiere, v ktorých bol zrejme popísaný moj stav. "Máš bolesti?" Hej mala som bolesti. Ale neboli to tie fyzické.
"Nie. Kedy možem ísť konečne domov?"
"No." prižmúril oči. "Výsledky nie sú vobec zlé. Ale práve naopak. Už za mnou bola dnes aj tvoja mama a myslím si, že jej nápad zobrať ťa do domácej opatery nemusí byť až taký zlý. Samozrejme s tým, žeby som si ťa musel chodievať prísne kontrolovať."
"To by bolo skvelé." Popravde nemocnice som nemala rada. Vyvolávali vo mne už od detstva zvláštny pocit. A tá voňa. Všetko okolo mňa bolo také bezfarebné.
"Dobre teda. Zavolám tvojim rodičom a vypíšem ti povolenie o prepustení." Neviem vlastne, či som sa domov tešila, keďže som absolútne netušila, čo ma čaká. Ešte som nestihla stráviť "otcov" návrat a teraz sa mám zmieriť s tým, že som nútená byť zatvorená doma a tráviť s ním čas.
Zhodou okolností sa v mojej izbe nič nezmenilo. Čakala som, že tých pár dní, čo som ležala v nemocnici, to tu stihne moja sestra pekne "vynoviť". Posteľ bola ustlaná. Veci poukladané a taška pohodená presne, ako som to tu nechala. Oprela som barle o stenu a sadla som si na posteľ. Pohľad mi zamieril rovno na fotografiu položenú na nočnom stolíku vedľa postele. Bola som na nej ja s mojou starkou. Nechcela som si priznať, čo sa stalo. Jednoducho bola pre mňa živá. Niečo ma udržovalo v tom, že to je len sen a ja sa z neho prebudím a zistím, že nič z toho nie je reálne.
"Poslal som tvoju sestru s mamou na jeden výlet. Aby si oddýchli. " vošiel mi do izby otec.
"Ale..." než som stihla niečo povedať znova ma prerušil.
"Čo? Hádam ich chceš zbytočne zaťažovať? Vrátil som sa, aby som tu nastolil poriadok." začal sa prechádzať po izbe.
"Všetko tu bude tak ako poviem. A pokiaľ mi len malá drobnosť nebude sedieť..... odstránim ju. " venoval mi nenávistný pohľad. Neviem, čo ma to napadlo, ale skrylasom tašku s deníkom pod posteľ.
" Si len obyčajná chuderka. . Veď prečo nie, keď nie si moja?" začal sa hurónsky smiať.
" Čo?!" vypleštila som na neho oči. Nevedela som, čo ma v tomto momente zaskočilo viac. Či to, že ma nazval chuderkou alebo to, že niesom jeho.
"Áno dobre počuješ. Rovnako ako tá stará ženská. Ešteže som sa jej zbavil." prišiel bližšie a naklonil sa až tesne nadomňa. Zobral mi z rúk fotografiu so starkou.
"Vrah!!!! Prečo?!" snažila som sa od neho dostať, čo najďalej ale márne.
"Spravím ti zo života peklo!" hodil rám s fotkou obrovskou silov o stenu a ten sa roztrieštil na tisíc drobných kúskov.
"Nemám strach!" skrikla som mu rovno do tváre. V skutočnosti sa mi však ruky triasli a srdce búšilo. Schmatol ma pohybom ruky odsotil k stene. Stisol mi krk tak pevne až som zbledla. Pomaly ruku pri krku stínal silnejšie a silnejšie. Tlačil a ja som cítila ako mi prestáva prúdiť vzduch. Nemohla som dýchať.
"Ten denník. Kde je?"
"Ja.....Neviem." podarilo sa mi odpovedať. Táto odpoveď sa mu však nepáčila. Krk mi stisol ešte viac.
"Viem, že ho máš!" zreval zlostne.
"Patrícia?" otvoril dvere od izby Mišo. Zrazu "otec" zmizol. Ako vzduch. Spadla som na zem a chytila si krk. Snažila som sa rýchlo lapať po dychu.
"Preboha! Paťa? Čo je s tebou? Čo sa stalo? Našiel ťa?" zdvihol ma zo zeme.
"Preč. Rýchlo musíme preč." horko ťažko som zo seba dostala. Pevne som ho objala.
"Musíme odísť preč. Je to vrah. To on zabil moju starkú." tiekli mi slzy z očí.
"Viem. Preto som sem prišiel. Tvojej mame a sestre hrozí nebezpečenstvo a tebe ešte vaščie." držal moju ruku vo svojich dlaniach.
"Denník."

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár