Všetko bolo pripravené. Už bolo potrebné len zaspať a bojovať zo všetkých síl. Ležala som na čerstvo ustlanej posteli v prázdnej izbe a premýšľala som nad všetkým. V hlave sa mi odohrávalo neskutočné množstvo dejov, ktoré by sa mohli ešte odohrať. To najhoršie, čo sa može stať som si však nepredstavovala. Mala som strach. Bolo to prvý raz, čo bolo všetko na mne. Prvý raz, čo musím najprv premocť sama seba, aby som dokázala poraziť svojho najvačšieho nepriateľa.
"Pati?" zaklopal na dvere Mišo. Zaklopal tak jemne, akoby sa bál, že mi hlasný zvuk može ublížiť.
"Áno?" Hambila som sa za to, ako som mu neverila a ešte stále som nedokázala uveriť slovám, ktoré mi povedal v aute. Ten bozk a to všetko. Stál tu pri mne aj keď som bola zaslepená. Stále tu bol. Cítila som sa byť pri ňom v bezpečí a doma. Jeho úsmev, oči, dotyky,...Vďaka nemu som to nevzdala a nenechala sa ovládnuť. Uvedomuje si, čo kvoli mne riskuje a predsa sa ešte nezastavil so slovami : Vzdávam to.
Sadol si ku mne na posteľ a jemným pohybom ruky priblížil svoje dlane k tým mojim. Nebránila som sa a pevne ho stisla.
"Prosím buď opatrná. Nesmie ti ublížiť." pozrel na mňa tým jeho úprimným pohľadom.
"Ani tebe. Len vďaka tebe som to nevzdala a nenechala sa ovládnuť. Len vďaka tebe vlastne žijem." po týchto slovách bol stisk naších rúk ešte silnejší. Priblížil sa bližšie. Bližšie k mojej tvári.
"Neviem, čo by som robil ak by si bola mŕtva. Keď sa mi začalo o tebe snívať, neveril som. Neveril som, že niekomu takému úžasnému hrozí také nebezpečenstvo. Tie sny boli hrozné. A ja nechcem, aby sa naplnili."
"Neviem, čo bude ďalej. Ale sľubujem ti, že si dám pozor. Ja to zvládnem....musím." z očí mi znovu začali tiecť slzy a snažila som sa byť silná. Nevedela som ako to celé dopadne. Nebála som sa však o seba. Ale o toho čoho je diabol schopný.
"Ľúbim ťa Michal." vyslovila som zo svojich úst. Vychádzalo to priamo zo srdca. Nevedela som, či budem mať možnosť mu to ešte povedať.
"Aj ja ťa ľúbim." priblížil sa tak blízko ako sa to dá a pobozkal ma. Chcela som, aby táto chvíľa trvala večne, aj keď som vedela, že to tak nebude.
"Musíš ísť." Nech som sa chcela únave akokoľvek brániť, musela som nakoniec priznať, že je čas. S Michalom sme sa na seba ešte raz pozreli. Zatvoril dvere a ja som s ťažkým výdychom zatvorila svoje viečka. Netrvalo dlho a objavila som sa na známom mieste. Aj teraz ma obklopila tma a prázdno.
"Viem, že si tu!" zakričala som z plných síl, aby ma bolo dostatočne počuť. Otáčala som sa všade okolo seba, aby som uvidela aspoň malý náznak toho, že ma počul. Vedela som, že tu je. Že je tak blízko mňa. Cítila som ho.
Znova to dychčanie, ibaže teraz som ho počula z iných miest.
"Máš pravdu." počula som zozadu. Rýchlo som sa obrátila. Ruky mi stŕpli a srdce akoby pomaly prestávalo byť. Stál rovno predomnou. Diabol.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár