" Patrícia! Máš to? Je tu ešte kopec roboty. Potrebujem pomoc." pozrela na mňa prosebne Laura. Očividne to tu nezvládala.
"Hej. Už to mám hotové." knihu som schovala do tašky a bežala som za ňou.
Hodiny utekali tak rýchlo, že som nestihla ani zaregistrovať kedy sa zotmelo. " Asi by si mala ísť už domov." nechápala som, keď Laura vypustila z úst tieto slová. Vždy bola rada keď som ostala čo najdlhšie a teraz? Najradšej by ma nabrala na lopatu a šmarila von oknom ako piesok z dlážky. " Dobre. Ako chceš. Ahoj! " veď čo iné by som jej na to aj mala povedať. Zobrala som si svoju tašku a odišla som. Bývala som asi 10 kilometrov od obchodu, čo mi vďaka mojemu autu nerobilo ani najmenší problém. Takéto jazdy po tme som mala najradšej. Nikde nebolo ani živej duše a pri otvorenej streche mi mohli myšlienky volne prúdiť takmer ničím nerušeným tichom.
Zaparkovala som pred domom a vyšla som po schodoch do kuchyne. Aby som sa vyhla zbytočnej hádke s mamou šla som spať bez večere. S mamou som sa totiž hádala dosť často. Odkedy odišiel otec všetko sa zmenilo. Aj ona. Otcov odchod brala veľmi zle. Musela sa o nás starať sama a to hlavne v období, keď so mnou puberta trieskala najviac. Mne sa naopak uľavilo. Myslela som si, že ak odíde bude nám lepšie ale....mýlila som sa. Všetko bolo horšie, oveľa horšie! Času, ktorý som trávila doma bolo menej a menej.
Podarilo sa mi teda úspešne dostať do mojej izby. Ako vždy som šmarila tašku na posteľ a prvá cesta bola kúpelňa. Som zvedavá na túto noc.
" Cítiš?" znovu ten hlas. Ani sa ma nemusel pýtať čo. Jednoducho som cítila.
"Cítim." Tentokrát som však nevidela tmu. Videla som dve postavy jemne zahalené hmlou. Keď však hmla ustupovala všimla som si, že sú to dve mužské postavy. Jedna postava bola celkom bledá, vyzerala ako postavička z čiernobieleho filmu. A tá druhá bola naopak farby ako oheň, ktorý z nej chvíľami vyžaroval. Pozerali chvíľu na mňa a chvílu na seba. Zahľadela som sa na tú prvú postavu, ktorá ma upútala z neznámeho dovodu najviac. Bol to chlapec s čapicou na hlave spod ktorej mu trčali plavé krítke vlasy. Oblečenú mal na sebe bielu košeľu. Tá tvár! Som si celkom istá, že som ju už niekde videla.
" Bojíš sa?" Nevedela som ako zareagovať na otázku toho zvláštneho hlasu, ktorý však nevychádzal ani z jedných úst, čo som videla.
" Nie." neklamala som. Nebála som sa, ale naopak bola som pokojná.
Chlapec začal kráčať. Kráčať smerom ku mne. Pomaly a ladne, chvílami mi pripomínal labuť. Stál len malý kúsok odomňa keď mi chcel niečo povedať. Vyzeralo to ako niečo naozaj doležité. Ničo, čo musím vedieť. Snažil sa vysloviť niečo z jeho úst, no v tom som pocítila niečo iné. Ovalilo ma neskutočné teplo. Zrazu som mala strach. Srdce mi búšilo ako nikdy predtým. Ten pocit! Mala som strach ale nie o seba. Bol to strach o neho! Videla som ako sa k nemu približuje zo zadu tmavý tieň. Chcela som tomu zabrániť, ale nemohla som sa ani pohnúť. Chcela som zakričať, aby sa obrátil a uhol, ale moje hrdlo bolo ako zamrznuté. Tieň bol stále bližšie a bližšie. "Niééééé!"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár