"Paťa máš sa ísť naraňajkovať. Mama robila tvoje "oblúbené" jedlo." uškrnula sa Lucia. Z domienkou, že čím skorej sa mi podarí tie hnusné raňajky zjesť, tým budem mocť rýchlejšie zmiznúť.
" Dobré ráno! Poď ku stolu. " povedala mama. Ani som jej na to neodpovedala, len som splnila jej "príkaz" a sadla som si za stol. Na tanieri sa na mňa "usmievali" špenátové koláče. Nemala som na výber. Ak to nezjem znamenalo by to začiatok jedného z ďalších každodenných bojov medzi nami. Celý čas som bola ticho a mama tiež. Ostatné mami by sa na svoje dcéry usmiali a prerosprávali by s nimi každú volnú chvílu. Rozoberali by spolu typické babské veci. Boli by si navzájom oporou. Ona však nie. Ak sme sa práve nehádali, keď sa snažila všetko to nešťastie, čo ju stretlo hodiť na mňa, tak bola medzi nami obrovská prázdna bublina, ktorá sa stále zvačšovala.
"Chcem, aby si prišla večer skorej. Nezaujímajú ma tvoje problémy. Jednoducho prídeš, oblečieš si niečo pekné bez toho, aby si vyzerala ako ošklbané prasa." oznámila mi. Vraj ošklbané prasa. Čo bolo zlé na voľno tričku a šortkách?! Radšej som však bola ticho.
" Tvoja stará mama mala včera narodeniny. Tak jej pojdeme dnes všetci zablahoželať. Bude tam kopec ľudí, preto chcem aby si sa vyhla akémukoľvek strpčovaniu a strapňovaniu ma." dokončila. Mojím jediným šťastím bolo to, že sa mi podarilo do seba nahádzať raňajky rýchlejšie ako som čakala.
"Ahoj. Dnes si tu skoro." pozdravila ma Laura.
"Prekáža?" vyčítavo som sa na ňu pozrela.
"Nie. Samozrejme, že nie. Dnes ma čaká kopec papierovačiek, takže potrebujem, aby si obsluhovala ty."
"Dobre, len vieš....dnes potrebujem odísť skorej."
"Možem ťa pustiť tak o pol piatej. Stačí to? " spýtala sa zvedavo. Laura chcela vždy vedieť všetko len sa bála spýtať, aby nevyzerala doterne.
"No áno. Ďakujem ti." Laura po chvíli odišla a nechala ma v obchode samú. Chcela som si vytiahnuť z batoha pitie, keď mi spadla na zem kniha, ktorú som včera objavila náhodou v krabici. Otvorila som na prvú stranu. Bolo na nej písané : Denník Alice Jordanovej. Dátum bol dosť nečitateľný ale rok sa mi podarilo vylúštiť. Bolo to z roku 1913. Písmo bolo ťažko čitatelné ale podľa čmáranice po ním som usúdila, že mala rada nadprirodzenosť. Nakreslila anjela v ohni, z ktorého trčali obrovské pazúre. boli v ňom rozne porozhadzované slová, ktoré však boli latinsky. Tie jemné čiary a presné detaily. Bola som úplné zahĺbená do jej myslenia. Prásk. Prebral ma až hrozný buchot, ktorého som sa neskutočne zlakla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár