"Ideme?" pozrel na mňa Mišo. Pocítila som to zvláštne škrabkanie v brušku. Ani som mu nemusela odpovedať. Z mojho natešeného výrazu hneď pochopil.
Kúpil lístky, schmatol ma za ruku a posadil na sedadlo horskej dráhy hneď vedľa neho. Napatie a vzrušenie stúpalo.
"Bojíš sa?" zasmial sa.
"Niééé." Dráha sa rozbehla. Išla tak rýchlo a tak vysoko.
Ešte som sa nestihla "otrepať" a už som sedela na ďaľšom kolotoči. Prešli sme hádam všetky. Vyskúšali sme toľko chutných vecí, ktoré nám padli do oka.
"Aha! Vidíš!" zbadala som stánok plný ruží. "Ukáž aký si strelec." uškrnula som sa na neho. Cítila som, ako sa začínam uvoľňovať. Prestalo mi robiť problém sa odviazať.
"Fajn. Budeš pozerať s otvorenými ústami." Zase si fandil. Šli sme teda k stánku. Namieril na tú najvačšiu a najkrajšiu ružu zo všetkých a.... STRELIL. Zostala som pozerať s otvorenými ústami, presne ako povedal. Bez akéhokoľvek problému ju zostrelil. Vzal ju do ruky. Obrátil sa ku mne a usmial sa.
"Pre teba." podal mi ružu do rúk.
"To kde si sa preboha naučil?! " vyhrkla som ešte stále šokovane.
"Skúsenosti."
"Ďakujem." znova som sa usmiala.
"Ešte mám pre teba jedno prekvapenie." Bol na mňa až priveľmi dobrý. Tá pozornosť. Mala som pocit, že si to ani nezaslúžim.
Nasadli sme do auta. Naštartoval a vybrali sme sa smerom von z mesta.
Po pol hodine zastal, vypol motor a vyšiel z auta. Šla som hneď za ním. Zastavili sme kúsok od rieky. Sadli sme si na jej breh .
"Pozri." ukázal rovno na zapadajúce Slnko pred nami. Žiarilo všetkými možnými farbami. Odrážalo sa od vody až to vyzeralo ako krásny obraz. Obraz umelca, ktorý dokázal do svojich diel vložiť život. Lapala som po dychu, ktorý som pri pohľade na tú krásu strácala.
"Vlastne nič o tebe neviem." prerušila som ticho medzi nami. Očividne sa mu to páčilo. Usmial sa a spustil.
"Narodil som sa asi 100 kilometrov odtiaľto. Bol som ešte malý, keď som prišiel o rodičov. Súrodencou nemám. Preto žijem so strýkom. "
"To mi je lúto."
"Strýko mi už od mala o nich rozprával. Dokonca je toho názoru, že ich prenasledoval diabol. Neviem, čo si mám o tom myslieť, ale jedno viem iste. Vraj mali autonehodu, ale neverím tomu. Niečo mi hovorí, že to tak nebolo. Preto sme prišli sem. Mávam sny. Vidím v nich dievča. Nevidel som jej tvár. Ale počul som zvuky zla, ktoré ju chcú naviesť na niečo zlé. Strýko si je istý, že tie sny sa mi nesnívajú len tak. Je presvečený, že odpoveď nájdem tu. Vravel mi aj o dávnom stratenom denníku. Bol to denník jedného dievčaťa, čo prežívalo to isté. Bola z tohoto mesta. Dokonca je o nej aj legenda, ktorá hovorí, že sa má zlo znova vrátiť. A práve v nej je spomínaný tento denník. Videl som ako ho držalo to dievča zo sna v ruke. " Tak toto ma dostalo. Sny, hlasy....može to byť náhoda? A čo ten..... DENNÍK!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
wonderfulgirl
19. 4.apríla 2011 19:34
ďalšiúúúú
Napíš svoj komentár