„Luna, čo ti je? “ ozvala sa ku mne kamoška Ema, ktorá ma vytiahla z domu. Ale neodpovedala som jej iba som sa na ňu pozrela, a určite jej bolo jasné, čo ma trápi.
„Prosím ťa, nebuď takáto. Vytiahla som ťa von, aby sme sa konečne zabavili. Nemôžeš stále sedieť doma a mať depresie. Viem, že to je teraz pre teba ťažké. Musíš sa vzchopiť. Tak nestoj tu len.“ . Ema ma chytila za ruku a razila cestu až ku pódiu.
Stáli sme pred kapelou, ktorá ani neviem ako sa volá ale hrali fajnovo. Spevák tej kapely mal ohromne dlhé vlasy a úžasný jedinečný hlas. Dokázal plynulo prejsť z čistého hlasu na revanie a naopak, čo ma fascinovalo. Gitaristovi bolo málokedy vidno do tváre, lebo neustále mal hlavu sklonenú. Bubeníkovi som videla akurát tak blonďavé vlasy, keďže som nízka. Bassgitarisa sa celý čas pohyboval do rytmu. Mal vlasy po plecia a takmer nespozorovateľnú briadku. Všetci boli oblečený v čiernom, až na speváka, ktorý mal oblečené červené tričko a vybíjaný opasok
Skončila pesnička a za ňou nasledovala ďalšia. Spevák ju uviedol. Po prvých tónoch mi prebehli zimomriavky po celom tele. Zo začiatku na mňa tá pesnička pôsobila veľkolepo. Ema spozorovala, že tá pesnička na mňa pôsobí pozitívne, začala som sa usmievať a hýbať bokmi. Okolo mňa ľudia pomaly šaleli. Skákali a headbangovali. Začala som sa dostávať do eufórie a uvoľňovať. Moja nálada pomaly dosahovala najvyšší bod. Začala som splývať s davom šalejúcich ľudí. Už som sa nevlnila ale skákala a trocha sa predklonila. Moje vlasy ma celú obklopili. Pesnička sa zmenila z veľkolepej na melodickú a rýchlymi údermi bubeníka na bubny som začala točiť mojimi vlasmi.
V tej chvíli som zabudla na všetko. Na problémy v škole, na bordel v mojom byte a hlavne na môjho... Na srdci ma najviac ťažilo to, že som za to mohla ja. Keby som nebola taká impulzívna, mohol žiť. Nemusela som sa s ním vtedy pohádať kvôli takej gigantickej somarine. Kvôli tomu, že sa mi nevenoval toľko veľa ako by som chcela. Vtedy myslela iba na seba, iba na to, že musí byť stále so mnou. Naštval sa a odišiel preč a sám. Mala som ho zastaviť, nenechať odísť. Cestou stretol skinheadov... Nepáčili sa im jeho kučeravé tmavé vlasy. Sú to chorí ľudia. Nechápem ako môžu niekomu ublížiť, len preto ako vyzerá. A najúbohejšie na tom je, že sú schopní pustiť sa do jedného desiati, z toho vyplýva, že jednotlivec proti dvojmetrovým nabitým hovädám nemá šancu. Nenávidím vyholené hlavy... a aj to, že sa ich policajti boja, čo je na tom to najhoršie.
Po vybláznení som sa cítila oveľa lepšie. A mala som zvláštny pocit, ako keby pri mne bol. Začalo ma hriať pri srdci. Bola som si takmer istá tým, že stojí vedľa mňa. Obzrela som sa ale nevidela som ho, no možno tam bol. Úsmev z tváre mi napriek tomu nezmizol.
Vtedy som si povedala, že už nikdy kvôli nemu nebudem smutná, lebo on je pri mne a dokáže u mňa vyčariť úsmev bez toho, aby som ho videla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
katooo
2. 8.augusta 2009 11:16
veru veru
Napíš svoj komentár