Nebolo pre mňa vôbec ťažké pretvarovať sa pred spolužiakmi, usmievať sa a robiť sa, že všetko je v pohode. Ja viem, som zvláštny človek, ktorý sa dokáže odosobniť od všetkých útrap svojho života. Len nie som si istá tým, či sa to dá pokladať za výhodu alebo nevýhodu...
Už boli takmer štyri hodiny ráno a povedala som si, že sa už musím ísť domov. Bola som už veľmi unavená, a nechcela som zaspať na lavičke ako bezdomovec. Postavila som sa z lavičky a pomaly, veľmi pomaly, kráčala chodníkom. Mala som chuť ľahnúť si na trávu a lístie, miesto na pravo odomňa vyzeralo byť mäkučké ako moja posteľ. Možno by sa na tom meste cítila lepšie ako doma.
Pred domom som stála minimálne pol hodinu. Bála som sa otvoriť dvere, aj keď som vedela, že teraz už musia všetci v dome spať. Stlačila som kľučku, vošla do chodby a zavesila si moju koženú bundu na vešiak. Vošla som do obývačky.
Neverila som vlastným očiam, keď som videla ten obrovský bordel. Sedačka bola prevrátená, sklenený stôl rozbitý, keď som chodila, musela som si dávať pozor na kúsky skla, ktorý boli všade na zemi. Kvetináč s maminými milovanými kvietkami bol taktiež rozbitý. Určite ho foter musel hodiť o stenu, kedže na nej boli fľaky od hliny. Šla som hľadať môjho malého brata, ktorý to musel všetko aspoň počuť. Vošla som do jeho izby, no nevidela som ho, tak som ho hľadala. Potom som začula plač, ktorý vychádzal zo skrine. Otvorila som ju a v jej rohu sedel môj vystrašený brat. Ihneď som ho vzala na ruky a spýtala sa ho, čo sa dialo. No plakal až tak, že som mu rozumela každé druhé slovo. Vzala som ho von. Šli sme do garáže a dala som ho sadnúť do auta a prikryla ho dekou. Zapla som mu rádio aby sa necítil byť sám.
Chcela som nájsť rodičov, a preto som sa vrátila do domu. Zase som vošla do obývačky, no nikto tam nebol. Šla som do spálne, ani tam nikto nebol. Potom som vošla do mojej izby a tam som ich obidvoch našla. Moja mama ležala na mojej posteli s otvorenými ústami, otvorenými očami a rozpáraným bruchom. Celý matrac bol nasiaknutý litrami krvi. Vedľa postele ležal otec s nožom v hrudi. Najprv som sa na to všetko pozerala s vypúlenými očami. Chytila som sa za hlavu a pustila sa do plaču. Dúfala som, že to brat nevidel. Zavolala som sanitku, aj keď som vedela, že zachrániť sa nedajú. O pár minút vošli do domu a vybehli schodami na poschodie, stála som pred izbou. Ukázala som im, kde sú. Hneď podišli k zakrvaveným telám mojich rodičov. Zatvorila som za nimi dvere.
Vybehla z domu a nasadla do auta, kde už sedel brat. Naštartovala som a vypadla z mesta s tým, že sa tam už nikdy nevrátim a sama sa postarám o svojho brata. Ja som sa už netrápila dosť, tak nech aspoň on má pekné detstvo. Už aj tak si toho prežil dosť. Nechcem aby sa trápil ako ja, aby nemusel utekať z domu, kvôli vždy rozhádaným rodičom. Aspoň kvôli nám sa mali snažiť riešiť problémy a nie sa hádať ako supy o kúsok mrciny.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
rayrobert
1. 8.augusta 2009 18:29
Hmmm fakt to má štýl
2
to ťa fakt obdivujem ze si to sem dokazala napisat a asi si to aj svojim sposobom prekonala, pekne sa postaras o brata a bude vsetko ok verim to
3
@katooo nie je to podľa skutočnej udalosti je to vymyslené... nič také sa mi nestalo ale niečo podobné mám za sebou
Napíš svoj komentár