Prvé miesto, kde začal hľadať bolo u nich doma, aj keď sa to nedalo už nazvať ich domovom, keďže tam už nebývali. Skúsil zazvoniť, no nikto mu neotváral aj keď vedel, že by mu aj tak nikto neotvoril. Tak vstúpil dnu a v dome nebol nikto a nič. Prázdno. Vzduch tam tiež poriadne ani nebol. Dokonca aj Martinov tieň by radšej zmizol, keby mohol. Úplne pusto. Martin pár krát zvolal a jeho hlas sa ozýval až úplne hore v podkroví a vracal sa späť veľkou rýchlosťou. Ešte raz prehľadal celý dom, či nenájde nejakú stopu po zmiznutej rodine. Nič však nenašiel tak vyšiel von a skúsil to u Laurinej mami v práci. Pracovala ako banková úradníčka vo VÚB banke. Aj keď tušil, že už v banke pracovať nebude, keďže všetko nasvedčovalo tomu, že sa presťahovali a jej mama bola známa tým, že je proti cestovaniu za prácou a viedla už aj rôzne protesty proti takýmto činnostiam. Hoci na niektoré bola sama, pretože z toho veľkého davu, v ktorom bola sa k nej nepridal nikto, ale nikdy sa nevzdávala a stále bojovala za svoje názory. Čakal na zastávke na autobus a popritom rozmýšľal nad tým, či už doma zistili, že ušiel alebo ešte stále beznádejne čakajú na jeho príchod zo školy. Nevedel, či už Stan niekomu povedal o jeho plánoch ale dúfal, že to ešte aspoň pár dní nebude vedieť nikto okrem neho. Keďže žiadny autobus neprichádzal, rozhodol sa, že si zavolá taxík. Rozhodol sa, že ešte pred príchodom do banky zavolá z najbližšieho telefónneho automatu Stanovi, že či doma niečo netušia alebo nebodaj už aj nevedia. Poprosil taxikára aby mu zastavil, keď zbadal potencionálny automat, no s istotou povedať nevedel, či to automat aj je. No pri výstupe z taxíka ho pochybnosti opustili. Bol to automat a dokonca z neho aj niekto volal. Zaklopal na sklo automatu, v ktorom bol chudý malý chlapec, ktorého tvár však vyzerala dosť drsne. Dokonca tak drsne, že sa aj Martin jeho pohľadu zľakol a jeho plán vyhodiť ho z automatu, pretože nemal čas na to aby postával pred automatom a čakal, kým si nejaký trubiroh vybaví trápne rodinné záležitosti pri pohľade naňho stroskotal. Tak teda čakal, kým chlapec dotelefonuje. Zavolal by aj zo svojho mobilu, keby sa mu asi hodinu pred tým nevybil, pretože v starom Laurinom dome nešla elektrina, tak si ním svietil, aby našiel nejakú stopu po odsťahovanej rodine. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa vysťahovali. Asi niekto zabúdal platiť účty alebo ich zabúdal platiť úmyselne. Trvalo asi 3 minúty, kým chlapec dotelefonoval, potom v rýchlosti chytil slúchadlo a vytočil stanové číslo. Najprv to však nedvíhal ale po 3 pokusoch to Stan zdvihol.
- „Áno?“ ozval sa Stan.
- „Čau Stan tu Martin.“ odpovedal stroho Martin
- „Nazdar. Odkiaľ mi voláš? A kde si? Si v poriadku?“
- „Hej všetko je OK a volám ti z automatu. A nepýtaj sa ma nič lebo nemám veľa drobných. A pýtam sa ja! Ako to doma zvládajú? Teda keď už zistili kde som a čo robím.
- „Nie ešte nikto nič nevie. Na začiatok som im povedal, že spíš u spolužiaka, kým vymyslím niečo lepšie.“
- „A aj tomu veria?“ opýtal sa prekvapivo Martin.
- „No zatiaľ áno len..“
- „Len?!“
- „Len Klaudia má nejaké podozrenie. Musím sa s ňou ešte porozprávať. A ty nepotrebuješ nejakú pomoc? Čo ja viem... Peniaze alebo tak. A vôbec. Máš už nejakú stopu po Laure?“
- „ Nie, zatiaľ žiadna stopa a potreboval by som len nabíjačku na mobil, pretože ho mám vybitý ale inak nič. A už budem končiť, pretože na mňa čaká taxík a míňajú sa mi drobné. Ozvem sa ti ešte. Maj sa zatiaľ.“
- „OK, buď opatrný a never ľuďom. Ver len tomu, čo vidíš. Čau.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár