Toto, čo povedal Stan na konci Martina veľmi prekvapilo, pretože práve on strašne dôveroval ľuďom a aj takým, ktorých poznal len chvíľu alebo vôbec nepoznal, možno maximálne z videnia. Raz sa mu stalo, že prišiel na futbalový zápas spolu s Martinom a asi okolo 30. minúty Stan s Martinov vysmädli ale ani jednému sa nechcelo ísť do bufetu kúpiť niečo na pitie. Zrazu nejaký pán o 3 rady za Martinom vstal, že im niečo donesie, že aj tak ide aj on do bufetu. Nikdy neprišli na to ako ich mohol počuť v tom hluku spôsobeným nespokojnými divákmi, ktorí kričali na rozhodcu hlášky typu: „choď k očnému“, „už nepískaj“ alebo „tento zápas by lepšie rozhodovala aj moja babka, ktorá je 10 rokov mŕtva“. A k tomu mu to povedal asi tak hlasno, ako keď starý dedko na smrteľnej posteli dáva požehnanie svojmu vnukovi aby sa mu v živote darilo lepšie ako jemu, pretože skončiť po vojne s amputovanou pravou nohou a chronickým zápalom stredného ucha nie je bohviečo. No ale keďže boli zadívaný do diania na ihrisku, ani nerozmýšľali nad tým čo robia, a tak s veľkou radosťou prijali pánovu ponuku a dali mu 500 korún aby im šiel kúpiť kofolu a nejaký ten pohárik dobrej slivovice. Čakali asi do polčasu na kofolu a na mierne povzbudenie ale nejako neprichádzala. Stan si pomyslel, že je tam asi dlhý rad tak si nad tým hlavu nelámal. A ešte keď cez polčas stretli svojich bývalých spolužiakov ešte zo základnej školy, tak ich už vôbec netrápilo kedy sa milý pán vráti. Začal druhý polčas a pán stále neprichádzal. Martinovi sa to zdalo veľmi čudné okolo 60. minúty a už tušil, že ani kofolu ani tých 500 korún zverených do rúk neznámemu človeku už neuvidí. Šiel sa do bufetu pozrieť. Bol takmer prázdny. Až na dvoch pánov sediacich oproti dverám v stave, v ktorom by obyčajný človek otrčil kopytá a začal voňať fialky odspodu. Títo dvaja však mali veľkú výdrž. Dokázali by pri poháriku presedieť celý deň. Hoci aj prázdnom. Opýtal sa bufetárky, či si tu pán v modrom tričku a čiernych nohaviciach, ktorý bol trošku pri sebe nekupoval niečo typu kofola. Bufetárka sa na chvíľu zamyslela, pozrela do nejakého zošita, chvíľu v ňom listovala a potom povedala to, čo Martin tušil, že bude počuť. Nekupoval. Čiže to, čo Martin predpokladal sa aj stalo skutočnosťou. Okradol ich. So sklonenou hlavou vyšiel von za Stanom a povedal mu tú správu. Stana to riadne naštvalo aj keď to taktiež tušil, vyhrnul si rukáv na pravej ruke, postavil sa a celou silou udrel do stoličky, na ktorej sedel. Ešte týždeň po tejto udalosti si prikladal na ruku ľad. Martin ho aj posielal do nemocnice, no Stan si dal ešte pred pár mesiacmi záväzok, že okrem pôrodu svojej mamy, ktorá čakala nový prírastok do rodiny, do nemocnice nevstúpi. Niežeby s tým mal nejaký problém, ale nemal rád tie zaschnuté ksichty pacientov, ktorí sa s plnou vážnosťou náhlia do ordinácií ako keby tam ponúkali tovar s 90%-nými zľavami.
Asi od tejto skúsenosti sa zo Stana stal „neveriaci človek“. – pomyslel si Martin.
Jeho hľadanie však pokračovalo ďalej. Bol pevne rozhodnutý v tom, že Lauru musí nájsť aj keby ho to malo stáť život.
Doma si každý myslel, že Martin je u svojho spolužiaka a predpokladali, že tam bude aj spať, keďže už bolo 11 hodín večer a keďže to už takto párkrát urobil. Nevedeli ani u ktorého, tak tam Martinova mama ani nemohla zavolať. Len Klaudia niečo tušila. Tušila, že to, čo si mysleli všetci, nie je pravda. Ale vedela, že s tým veľa urobiť nemôže. Šla za Stanom, či on o tom niečo nevie, keďže je Martinov najlepší kamarát. Najprv Stan popieral, že o tom nič nevie a že s tým nemá nič spoločné, no Klaudia mu neverila a stále doňho hučala.

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár